Maroko požičaným autom

Mapa je interaktívna, takže zoomujte a klikajte na body. Každý obsahuje GPS, popis a fotku ako to na danom mieste vyzerá. Mapa v KMZ na stiahnutie je tu

tu je video trasy púšťou

   Naša cesta začala štandardne, plánovaním podľa máp a cestopisov s tým, že tentokrát som musel zohľadniť to, že domček nemáme so sebou a budeme si musieť priebežne, zabezpečovať strechu nad hlavou a stravu. Pre tieto prípady využívam Booking. Viem, že sú aj iné možnosti, ale nám sa Booking vždy osvedčil a kedže ho často používam, tak tam máme aj zľavu a daľšie výhody. Nášho maca sme vymenili za lietadlo a auto z požičovne. Ak to bude, čo len trocha možné, už to neurobíme. Letenky sme zohnali pomerne lacné cez KIWI 480eur pre troch tam a späť cez Madrid. Vybavili sme všetko, až po palubné lístky, takže sme nemuseli ísť ani na checkin. Auto sme vyberali s prihliadnutím na plánovanú vzdialenosť trasy cca. 2000km takže som bral strednú triedu a vybrali sme Peugeot 301. Teoreticky, by sa v najhoršom dalo v ňom aj prespať. Zlá voľba. V Maroku jazdia dva druhy áut. Staré Mercedesy a nové Dacie. Všetko ostatné sú skôr výnimky. Auto som rezervoval cez Rentalcars a hneď od začiatku , to bol problém. Ako som napísal, nebral som to najlacnejšie a po zaplatení 280eur mi prišlo potvrdenie, že mi potvrdzujú Peugeot 301 alebo podobné. Moment. Podobné? Chcem presne to, čo som si vybral, lebo mám nato svoje dôvody. Napísal som im, čo tým myslia. Odpoveď ma zaskočila. Znamená to, že môžete na mieste dostať auto z tej istej kategórie, ale nemusí to byť Peugeot. Hmmm , v tej istej kategórii bola aj Dacia Logan a stála o 80eur menej. Tú som si ale nevybral. Medzičasom tam už tie lacné autá neboli voľné, takže neostávalo nič iné len dúfať, že snáď dostaneme slušné auto, keď sme si už vybrali to najdrahšie v danej triede. Do budúcnosti budem vedieť, že je lepšie zobrať to najlacnejšie a potom už horšie ako ste zaplatili, dostať nemôžete. Takto vás môže čakať sklamanie. Nato čo čakalo nás sa nepripravíte. Leteli sme z Budapešti, takže som cez parkvia zabezpečil parkovanie 200m od letiska za 31eur na 12dní, čo je podľa mňa dobrá cena. Vyrazili sme zavčasu ráno, lebo odlet sme mali o 10:00hod. Parkovisko sme našli ľahko a všetko prebehlo presne podľa pokynov, ktoré vám zašlú. Nasadli sme do lietadla a mohla začať naša cesta za krásami Maroka.

Prvý deň (3500km - 11hodín)

Ružomberok - Budapešť - Madrid letecky

Budapešť - Madrid letecky 3:25hod
Madrid mesto - 6hodín medzipristátie 37km po meste

Madrid - Rabat letectky 1:45hod

   Po pristátí v Madride, sme mali šesť hodín času na prestup, takže sme sa vybrali do historického centra. Všade som čítal, že najvýhodnejšie je to metrom. Našli sme úschovňu batožín rovno oproti terminálu a prvý šok. 30eur za odloženie troch kufrov. Chodiť s nimi je nemožné, takže čo sa dá robiť. Hneď sme sa opýtal,i kde nájdeme metro, aby sme sa dostali do centra. A ďaľší šok. Metro sa opravuje a z letiska nepremáva. takže máme ísť autobusom. Práve nám vraj zastal oproti úschovni. Utekáme a naskakujeme doňho a hneď po štarte zisťujem. že v tabuliach zástaviek sa nezorientujem a netuším. kde máme vystúpiť. Samozrejme, že vystúpime o jednu zástavku neskôr, ako sme mali. Takže sa tú jednu zástavku musíme vrátiť. Cena je rovnaká ako za celú cestu. 10 eur. 50 eur v kýbli a to sme ešte len prišli do centra. Ak to budete chcieť absolvovať tak ako my, tak si radšej za 28 eur požičajte na letisku auto... nato sme prišli až po návrate. Prešli sme si všetky bedekermi, odporúčané pamiatky. Teda až na královský palác. Bol práve čas, keď je vstup doňho zadarmo a rada siahala hádam až do Paríža. Madrid je pekné mesto, ale viac sa sem už vrátiť nemusíme. Nieje to Rým, alebo Paríž, ktorý stojí zato vidieť dva krát. Zaujímavá pre mňa bola hlavne tržnica, kde sa predávajú miestne špeciality a kostol vedľa královského paláca. Všetko vrátane popisu pamiatok a fotiek nájdete v mape vyššie. Len si kliknite na bod na mape a všetko tam je. Zároveň aj naša trasa, ako sme prechádzali mesto. Za šesť hodín sme to stihli len tak tak.
    Let do Rabatu trval kratšie a v Maroku je o hodinu menej takže sme tam pristáli o 20:45hod ich času pred desiatou nášho a od piatej rána, sme toho už mali plné zuby. Vypisať na colnici nejaké emigračné papiere bez pera sa nedá a zohnať tu pero je zázrak, takže odporúčam pribalte si určite do tašky pero, ak sem pôjdete. Milo nás prekvapilo, že nás prednostne zobrali dopredu vďaka dieťaťu. Maročania celkovo majú veľmi radi deti a všetci sa im hneď prihovárajú. Náš Leonard to nemá rád, takže bol z toho trochu mrzutý a unavený po ceste. Rýchlo nájsť požičovňu, zobrať auto a nech už sme na hotely  za 59 eur za noc, ktorý sme ako jediný rezervovali ešte doma. Požičovňu sme našli ľahko, letisko v Rabate nieje väčšie od Bratislavského. Nájsť zamestnanca, už také ľahké nebolo. Čakali sme naňho pol hodiny a keď prišiel, tak sme na našu otázku, kde si môžme vyzdvihnúť zaplatené auto, dostali studenú sprchu. AUTO NIEJE. Prosím? Máme ho zaplatené na 12dní a potrebujeme ísť na hotel, lebo recepcia v nom nieje nonstop. AUTO NIEJE, STORNUJ REZERVACIU, bola odpoveď. Roztrhol by som ho na sto malých kúskov. Viac sa s nami ani nebavil. Storno budem riešiť neskôr, teraz potrebujeme auto. Požičovní je tu asi päť tak to nebude problém.Povedali sme si. BUDE. Pri každej stojí niekto, kto rozhadzuje rukami a ani jedna pozicovna ,  nemá auto. Vonku leje ako z krhli. Volám na hotel, že budeme meškať a či nám nevedia zabezpečiť transfer z letiska. Veľmi milá a ochotná pani po nás posiela auto. Vraj je za 15min tam. Po pol hodine jej volám, čo sa deje. Auto sa nevie na letisko dostať. Dážď strhol cestu smerom na letisko a žiadne auto sa sem nedostane. Začína mi byť jasné, prečo požičovne nemajú autá pre klientov. V daždi prehovárame mladých taxikárov, aby nás odviezli do mesta. Nechcú, lebo vedia že naspäť sa už nedostanú. Nakoniec ich presvedčila asi trojnásobná suma, ako sa bežne berie. 40eur. Je mi to jedno, je pol dvanástej a malý nám spí na rukách. Chalani nevedia nájsť hotel, takže ich navigujem mojou navigáciou. Chalan mal mimochodom Sygic. :-) Locus - Sygic 1:0.
   Na hotely už nás čakali s pripraveným čajom a malým pohostením a vyhriatou izbou, kedže vonku bola zima. Izba a kúpeľna sú veľmi pekné a my si konečne líhame. Všetko budeme riešiť další deň a domácej sme sa hneď opýtali, či môžeme ostať o jednu noc viac. Bohužiaľ že má všetko rezervované.

Druhý deň (9km prechodených po meste Rabat)

   Ráno nás čakali úžasné raňajky a dobrá správa. Možme ostať ďalšiu noc,lebo niekto zrušil rezerváciu a dá nám aj zľavu. Pani majiteľka nám pomáha zariadiť aj auto z požičovne. Vraj to bude nejaký menší Hyunday. Len nech to má motor a hýbe sa to. Auto nám dovezú poobede, za cenu pôvodne dohodnutej strednej triedy, dostanem niečo malé. Cesty v okolí Rabatu sú v zlom stave a treba odtiaľto čo najskôr odísť. Určite nie smerom na Casablanku, tam je ceste neprejazdná. Prestáva pršať, takže vyrážame k rozbúrenému moru. Úžasné pohlady na útesy a priateľská atmosféra Rabatu nás ukľudnuje. Obed v odporučenej reštauracií bola kovbojka. Nerozumeli ani pol slova anglicky a francúzskym lístkom, sme zase nerozumeli my. Na toto si musíme zvyknú,ť bude nás to stretávať celou cestou. Medina, ako sa nazýva historické centrum je pomerne prehľadná, takže sa tu motkáme sami, rovnako ako po cintoríne vedľa mediny, ktorý je obrovský a veľmi zaujímavý. Poobede sa vraciame vyzdvihnúť auto. Pán z požičovne si doniesol aj prenostný terminál, len zase nevie ani slovo anglicky. Prekladá majiteľka hotela do angličtiny. Záloha za auto je o 500 eur nižšia ako mala byť v povodnej požičovni, čo nás celkom teší, aj keď aj tak je to 1000 eur, ktoré si zablokujú na vašej kreditke. A pozor musí byť debetná a embosovaná. Auto, ktoré dostávame je zánovný Hyunday I10. Najmenšie auto v akom som kedy sedel. Do kufra sa nám zmestí jeden väčši a jeden menší Leonardov kufor. Druhý veľký musi ísť za sedačku. Auto má klímu a je benzínový automat. Nakoniec sa veľmi osvedčilo. Večer sme sa ešte vybrali do pevnosti nad riekou, ktorá rozdeľuje najstaršie marocké mesto Rabat, od druhého najstaršieho Salu. Zastavili nás pri prehliadke nejaké závory. Až posledný deň sme zistili prečo.

Tretí deň ( Rabat - Moulay Idriss - Fes: 224km)
prevýšenie smerom hore 2783m, smerom dole 2501m

Medina vo Fese nachodené pešo - 4km

   Ráno, sme s jednodňovým meškaním vyrazili na našu cestu okolo Maroka. Po ceste okolo letiska, sme videli strhnutú cestu a fascinovalo ná,s ako rýchlo to tu poriadili od nánosov blata, ktoré vidno pri ceste. Cesty prvej triedy sú tu v perfektnom stave a jazdí sa tu od 80km do 100km. Všetci presne dodržujú rýchlosť, asi aj preto, že policajti s radarmi, su na každom kroku a nikto sa neponáhľa, zato v mestách je to kovbojka. Tam do kruháča vchádzajú naraz z jedného pruhu aj tri autá a je bežné že auto na vonkajšom okruhu neodbočuje hneď na prvej, ale križuje cestu tým, čo chcú odbočiť. Ešte jedna vec, na ktorú si treba dať pozor. Prednosť dáva ten, kto je na kruháči, takže do kruháča sa vchádza v plnej rýchlosti. Samozrejme, že som zvyknutý na opačný model, začo si hneď vyslúžím orchester klaksónov z každej strany. Oči tu treba mať na každej strane, lebo okrem aut, kamionov a motoriek, tu cez križovatky naraz idú aj bicykle a chodci s vozíkmi. Proste zabudnite na Európu. Každopádne všetci jazdia ohľaduplne a zdanlivý chaos má svoj poriadok. Klaksón proste patrí za súčasť jazdenia a treba si na to len zvyknúť. Cesta do Moulay Idriss, čo je moslimské posvatné miesto na kopci prebieha hladko, kým neodbočím na skratku. Tie sa celkovo v Maroku nevyplácajú. Uvidíte síce nevídané, ale vaša rýchlosť sa razom zníži na priemerných 30km/h a tlmiče s vaším zadkom trpia. Mestečko je so svojími uličkami veľmi pekné a samotná mešita krásna, aj keď ako neveriacim nám nieje možné, tam vojsť. Moslimovia pred modlením musia absolvovať predpísanú očistu a všetci sa pred vchodom vyzúvajú a umývajú si tam nohy. Asi si viete predstaviť ako pekne to tam voňalo takže nám až tak nevadilo, že sme tam nemohli vojsť. Cesta pokračovala cez mesto v ktorom som zažil prejazd davom ľudí, aký som ešte nevidel. Všetci tu niečo predávaju pri ceste, takže ludia sa mocú po ceste a obzerajú. Do toho autobusy, náklaďáky a somáre, všetko v neriadenom chaose. Niekto povie, že pár metrov sa tak dá prejsť, ale toto bolo celým mestom, čiže cca 5km. Autá sa tu vyhýbaju na spaťáky zo strany, ktorá práve pasuje a je to čistý chaos, v ktorom sa ale paradoxne všetko pohybuje a nestojíte. Vďaka za automat, lebo spojku, by som tu asi spálil večným posúvaním po pol metre. Keď sme vyšli konečne mimo mesta, objavila sa klukatá cesta a pred nami starý mercedes, v ktorom ľudia stáli v zadných otvorených dverách, ako aj sedeli s hompálajúcimi nohami na záhradke. Odhadom ich tam bolo dvadsať dokopy. Išiel s nimi po tej rozbitej ceste tak, že som mal problém ho predbehnúť, ale nemal som chuť, aby mi niekto spadol pod kolesá. Večer predtým, sme si cez Booking našli hotel vo Fese za 30eur, kde viedla naša cesta. Adresu som mal v navigácií,ale po príchode na adresu som pochopil, že aj keď som od hotela max 20m, tak netuším v ktorej uličke ho hľadať. Domorodci vám vidia zúfalstvo na očiach a hneď priskočia na pomoc. Ukážeš im adresu a názov hotela a rozpúta sa vášnivá debata, kde by to mohlo byť. Keď nato prídu, tak vám jeden sadne do auta a naviguje vás až do hotela. Tam sa usmeje a za malý bakšiš, ktorý sa očakáva, veľmi pekne poďakuje a odíde. Takto sme sa dostali na hotel, ktorý bol v klasickom Marockom štýle s pomerne veľkou izbou a posedením na streche, kam viedlo úzke schodisko, asi päť poschodí. Výhľad z terasy na mesto nebol vábny , ale zaujímavý. Nechali sme si pripraviť večeru. Tadžín. Je to misa s mäsom a zeleninou. Samozrejmosťou je veľké množstvo cibule a samozrejme čaj na uvítanie, ktorý nazývajú aj Marocká whisky a bola by urážka, odmietnuť ho. Nič zaň neočakávajú. Je to ako u nás privítanie chlebom a soľou. Príprava večere môže trvat aj dve hodiny, takže zjete všetko, aj keď konkrétne tu to bolo naozaj veľmi chutné. Jedna vec, je ešte rozdiel, oproti nášmu stravovaniu. Donesú vám najprv misky z rôznou zeleninou, omáčky a pečivo. Vy sa do toho pustíte a keď to všetko zjete tak vám donesú mäso v šťave a vy už máte plné brucho pečiva. Robia to proste naopak ako u nás. Šalát a pečivo je predjedlo a nie príloha. Pred večerou sme sa ešte dohodli, že chceme íst do mediny pozrieť sa na spracovanie koží a vyrobu keramických mozaik. Týmito remeslami je Fes preslávený. Sprievodca prišiel presne podľa dohody a poukazoval nám všetko, o čo sme mali záujem. Bez sprievodcu sa do mediny vo Fese nepúštajte. Nič tam nenájdete, dokanca ani cestu von. Za sprievodcu sme zaplatili 20eur, ale stálo to zato. Zarezervovali sme hotel v Zaide, poprikrývali sa dekami a uložili sme sa spať. V noci bola ceľkom zima.  

 

Štvrtý deň ( Fes - Azrou - Oum Rabia - cédrový strom - Zaida: 345km)
prevýšenie smerom hore 5995m, smerom dole 4846m

 
   Cesta, čo nás čakala nemala byť vôbec náročná, ale prečo si ju neskomplikovať :-) z Fesu sme do Azrou, dorazili pomerne rýchlo. No možno až moc rýchlo, lebo som zaplatil pokutu 10eur za prekročenie rýchlosti. Tu sme chceli vidieť najvyšší a najstarší cédrový strom na svete a nakrmiť opice ktoré sa zdržujú v okolitých cedrových lesoch. V Maroku sa nedá spoliehať na navigačné tabuľe. Spolahnite sa radšej na sprievodcov. Ja múdry ako rádio som ale vedel, kam idem, takže sme si spravili obchádzku cca 150km po cestách, kde sa miestami nedalo ísť viac ako 20km/h. Proste pozrite mapu a tú slučku si odpustite. Po ceste do Azrou, som síce prvý krát odbočil správne ku stromu, ale tá odbočka sa mi nejak nepozdávala, takže som šiel inde a nakoniec, sme sa sem museli vrátiť lebo Leonard aj Veronika chceli vidieť opice. Až taký zažitok to nakoniec nebol.
   Po ceste sme stretli veľké množstvá detí, ktoré stáli pri ceste a snažili sa predať vajíčka od sliepok. Leonard doma vybral hračky s ktorými sa už nehrá a my sme tieto hračky porozdávali týmto deťom, ktorým sa celé očká rozžiarili. Tieto deti sú vďačné za každú maličkos,ť ale najviac aj tak potešia cukríky a lízatká, ktoré sme tiež mali nakúpené. Bola to asi najchudobnejsia časť, akou sme prechádzali.  Cesta viedla okolo krásnych utvarov zo skál, až k vodopádom Oum Rabia, ktoré sú nadherne a popri rieke sú reštaurácie na spôsob tureckých Dymcaj. Je to tu veľmi pekné miesto a samozrejme vás tu prevedie miestny sprievodca. Malý, asi desať ročný chlapec, ktorý by sa nestratil ani v New yorku, ako mu šli ústa. My sme to absalvovali v polokluse, lebo vdaka  obchadzke, sme mali málo času. Tu, keď niekde zastanete, hneď sa objaví niekto v reflexnej veste, ktorý sa o parkovisko a vaše auto postará. Samozrejme za bakšiš. Možete si byť ale istý, že na auto dá pozor. Toto miesto si zaslúži viac času.
   Vrátili sme sa späť do Azrou, aby sme si pozreli cédrový strom, na ktorý som sa tentokrát, už radšej opýtal miestnych. V susednom lese sme sa zabavili s opicami ,ktoré tu ľudia kŕmia doboškami od detí, ktoré ich predávajú. My sme im dali banány.
   Cesta ďalej viedla do Zaidi. Je to malé mestečko, ktoré nieje ničím zaujímave a aj hotel, je v okraji mesta a okolie vyzerá ako v cigánskej osade. Ubytovanie za 30eur bolo v pohode, večera výborná rovnako ako raňajky, ktoré boli v cene. Naša ďalšia cesta mala viesť do púšte. Na bookingu sme našli ubytovanie v luxusných stanoch v púšti, ale nebolo mi jasné ako sa tam dostať, takže sme to nechali na risk, že niečo zoženieme v meste Merzouga, ktoré by malo byť púštnym mestom na okraji Sahary.

Piaty deň (Zajda - Merzuga: 306km)

prevýšenie smerom hore 1821m, smerom dole 2589m

Merzouga - Erg Chebby: 6.3km offroad cez duny

   Cesta viedla nekonečnými rovinami cez kamenné púšte. Nerozumiem jednej veci. Široko ďaleko nikto. Zastanete, že sa idete vycurat a z ničoho nič pri vašom aute, stoja dve ženy a pýtajú niečo na jedenie. Dali sme im pomaranče a banány, lebo nič iné sme nemali. Veľmi pekne poďakovali, aj keď chceli ešte Veronikynu mikynu. Mali sme so sebou málo teplých vecí, takže tomuto prianiu sme nevyhoveli, ale bolo nám ich ľúto. 

   Po nekonečnej ceste pustinou a pomedzi obrovské skaly, sme dorazili k nádhernej oáze, kde sme spravili zopár krásnych fotiek a pokračovali až do Merzougi. Nazývať ju mestom, je prehnané. Je to osada s hlinených domov a namiesto cesty, je tu všade piesok. Čakal som, že keď je to vychyrene púštne mesto, budú tu cestovky a hotely, ale nic sme nevedeli najst. Vyzeralo to tu, ako z westernu na divokom západe. Nakoniec, sme skôr omylom, dorazili pred nejaký hotel. Šiel som sa dnu opýtať, či by mi poradili, kde by som vedel zabezpečiť ubytovanie v púšti. Privítal ma beduin s tym, že hovoril plynule anglicky. Zázrak. Spanie v púšti? Nieje problém. Ranajky a večera v púšti? Nieje problem. Odvezieme vas tam na tavach a celé to bude pre troch za 70eur. Bomba. Na bookingu to bolo za 240eur. Len máme problém s tými tavami. Leonard hodinu na ťave nevydrží. Nou problem. Zabezpečíme jeepa a na druhý deň, vas ešte odvezie do beduinskej osady pozriet sa, ako žijú nomádi  a ku muzikantom, ktorý vam zahrajú. Cele za 150eur. Spanie v oáze priamo pod najväčšou dunou Maroka Erg chebbi. Poďme rýchlo nato, nech stihneme západ slnka nad púšťou. Veronika sa chce okúpať v posledných lúčoch slnka na púšti a nafotit pekné fotky. Kľud, dáme si čaj. Jeep je rýchlejší ako ťavy. Dali nám kľúče od izby, kde sme si mohli zložiť veci. Poprekladat, co sme chceli zobrat so sebou a dať si sprchu. V púšti sprchu nemajú a záchod je všade okolo stanov. Bude dobrodruzstvo. Prislo po nás Mitsubishi Pajero Sport. Chlap sfukol gumy na jednu atmosferu a vyrazili sme. Super jazdu sme si poriadne užili. Chalan vraj jazdí púštne rally a bolo vidno, ze to má v ruke. Predbehli sme asi tri skupiny na tavach a dorazili k našim stanom,ktoré boli vyrobené z rákosia a diek. Namiesto dverí koberce a namiesto posteli madrace. Na prikrytie samozrejme deky. V noci vraj môže byt okolo desať stupňov, takže bude zabava. Náš Leonard má silnú alergiu na mačky a prítomnosť mačiek všade okolo a ich vyliezanie zo stanou, v ktorých sme mali spať, nás trocha rozladilo, ale nádherné scenérie púšte a meniacich sa farieb pri západe slnka, to všetko prebili. Púšť je proste úžasná. Večera bola jedna z najlepších, akú sme jedli. Len opat, spoločnosť mačiek to trochu narúšala. Nočná obloha nad púšťou, je neopisatelna a bohužiaľ aj našim vybavením neodfotitelna. Ako tak sedíme na dunach, tak počujeme že štartuje Mitsubishi a odchádza preč z tábora. Ostavame tu sami a preveseny koberec, mi neposkytuje pocit bezpečia uprostred púšte so škorpiónmi a neviem čím ešte, keďže ležíme len na madracoch na zemi. V noci som počul ako sa vrátil jeep a nejakú rozčúlenu debatu. Bola chladná noc a skoro celú som ju strávil v polospánku ako pes, co stráži a prikrýva Leonarda, ktorý sa stále odkopaval. Asi mu vadili chlpy od mačiek, ale to sa prejavilo az neskôr.

 

Siesty deň (Merzouga - Tinghrit - Dades: 460km)
prevýšenie smerom hore 4678m, smerom dole 3723m

Von z puste: 22km offroadom

    Ráno som zistil dovod emočných výlevov chlapika,co nás tu viezol. Pokrývena predná časť auta. V noci vletel do nejakej duny, kde bola skala. Chlap to s jedným pomocnikom opravil a po skvelých raňajkách, sme vyrazili k beduinom. Po ceste sa nám podarilo zaviaznut na jednej dune. Vyhrabavali sme auto, ale nedarilo sa nám. Chlap niečo zakričal do púšte a zrazu za tretou dunou sa objavil jeho pomocník z rána. Nechápem, kde sa tam zobral a ako vedel kde sme, ale pomohol nám pokračovať v ceste. V osade nám pani domáca s hrdosťou poukazovala svoj príbytok. Tyto ludia majú úplne odlišné hodnotove rebríčky ako my. Nedá sa to ani opísať. To treba vidieť. Zaviezol nás do čiernej púšte. Je to okrajova časť Sahary, kde sú čierne kamene s pôsobí na mňa dosť depresívne, v porovnaní s oranžovými pieskovymi dunami. Nakoniec nás zobral k nejakým hudobníkom, kde sa prave zabával zajazd nemeckých dôchodcov. Rýchlo preč od takýchto umelých atrakcií pre turistov.

   Vrátili sme sa na hotel. Prezliekli, sadli do nášho auta a vyrazili smerom k pohoriu Atlas. Ešte v Zajde sme rezervovali hotel v kanone Dades, kam sme mali namierene. Cesta to mala byť do 300km ,co sa dá v pohode zvládnuť. Zamierili sme k mestu Tinghir, odkiaľ sme mali v pláne prejsť priesmykom najprv hore do Atlasu a potom sa vedľajším priesmykom dostať dole cez kaňon Dades. Plán pekný. Cesta podľa mapy prvej triedy, takže by to celé malo byť rýchle. Prvý problém nastal ,keď sme nevedeli nájsť benzinku, kde sa dá platiť kartou a nakoniec akúkoľvek benzinku. Autíčko nás podržalo a podľa mna nádrž vylýzalo dosucha. Keď idete kamenistou púšťou, kde otočite volantom raz za dvadsat kilometrov a benzinka je v jednom z piatich miest, cez ktoré idete, tak je to s prázdnou nádržou celkom adrenalín. Mestečko Tinghir, je celkom pekné a priesmyk, ktorým sa ide do Atlasu je krásny. Stretli sme tu aj štyri nádherné expedicne naklaďáky. Bohužiaľ som si ich neodfotil. Cesta stále stúpala a klukatila sa az do 2700mnm. Po ceste sme pár krát zastavili pri deťoch, ktorým sme dali hračky a cukriky. Veľmi sa tešili. Nakoniec sme dorazili do osady, kde sa mala cesta otáčať naspäť do kaňonu Dades. Osada posobila strašidelne a po zlom zaboceni a cuvani sa na naše auto vyrutil dav agresívnych detí, ktoré sa veľmi nevyberane dožadovali čohokoľvek. S trieskajucimi rukami na dvere a kapotu sme čo najskôr opustili tuto osadu po strkovej ceste smerom k Dadesu. Podľa navigácie sme boli správne na ceste prvej triedy, akurat sme tu boli asi v nesprávnom čase. Cesta ešte nebola dokončená. Po asi 20km strašne rozbitej cesty, kde by aj naša Micina mala, čo robiť sme začali stúpať do výšky 2900mnm a na ceste sa objavilo blato z roztapajuceho sa snehu a nakoniec snehové jazyky krížom cez cestu, ktoré nám znemožnili ďalšie pokračovanie. Len zázrakom sme tu neuviazli a pri cuvani neskončili dolu v rokline. Autíčko nás opäť podržalo. Ako som doma zo satelitných snímkov zistil, chýbalo nám len 8km, aby sme sa dostali na asfaltku. Takto sme museli absolvovať cestu cez strašnú osadu, kde som ani nepribrzdil, len trubil naspäť az do Tinghiru. Znamenalo to obchadzku cca 100km po ceste plnej zákrut. V Tinghire sme sa navecerali a poslali správu na hotel , že prideme neskoro v noci. Na hoteli za 35eur na nás čakali a veľmi milo privítali samozrejme čajom. Veľmi pekne ubytovanie s krásnou záhradou. Domáci Leonardovi ponúkol Sprite. Naša veľká chyba že sme mu to dovolili. Leonard je zvyknutý piť čistú vodu, ale sladký Sprite mu samozrejme chutil. Bohužiaľ bol studený a bublinky v kombinácii s mačkami z predošlej noci spôsobili, ze u Leonarda sa v noci prejavila Laringitida. Nemal to prvý krát a Medrol sme mali pre istotu so sebou, ale kto to zažil tak, vie že to nieje sranda ani doma a nie v hotely uprostred kaňona Dades, ďaleko od civilizácie. Noc sme zvládli ,ale vedeli sme po predošlých skúsenostiach, že nás ešte minimálne jedna podobná čaká. Potrebujeme sa, co najskor dostať k morskému chladnemu a vlhkemu vzduchu. Ďalej ako do Marakesu to na jeden krát nedáme, takže sme rezervovali hotel pri medine v Marakesi za 43eur. Pozrieme si ju aspoň večer, ked tam dorazime. Čaká nás dlhý presun, navyse cez Atlas.

 

Siedmy deň (Dades - Ait ben Hadou - Berberska pevnost - Marakes: 369km)
prevýšenie smerom hore 3919m, smerom dole 5133m

    Ráno sme po skvelých raňajkách a rýchlej prehliadke Dadesu zamierili smerom na Marakes. Po ceste sme odbočili z hlavnej cesty na vedľajšiu, ktorá bola rovnako dlhá, ale viedla okolo mestečka Ait Ben Hadou. Natáčali sa tu filmy, ako napr. Gladiator. Pekné, ale turisticke, takže pohľad z diaľky nám stačil. Po ceste, nas viac zaujimala Berberska pevnosť. Cesta k nej bola opäť trochu hrbolata, ale stála zato. Viedla okolo útesov, v ktorých boli vytesane obydlia, rovnako ako domy, nad strmými roklinami, boli fascinujuce. Berberska pevnost z vonku vyzerá ako zrúcanina. Boli sme sklamaní a v tom sa zjavil Berber s perfektnou anglictinou s tym, ze ci sa chceme ísť pozrieť dnu. My že ani nie. On, že ak sa nám nebudú páčiť fantastické mozaiky, ktoré sú vo vnútri nemusíme mu nič zaplatiť. Vošli sme dnu. Stále zrúcanina, vyšli sme na druhé poschodie a zrazu za dverami tie najúžasnejšie mozaiky, ake som kedy videl. Na stenach, stropoch, stlpoch. Všade. 300ludi z Fesu to tu rucne vyrabalo tri roky, vo dne v noci. Panovnik, ktory tu žil spolu s tisíc ludmi mal päť žien a 85 konkubin. Celu stavbu sme si prezreli úplne sami a radi zaplatili vstupné a poďakovali, že nás presvedčil, aby sme sa šli pozrieť. Rozbitá cesta plná zákrut ,sa nakoniec napojila na cestu, uz len plnú zákrut viac menej, až do Marakesu. 

   Marakes je obrovské mesto. Navigacia ma viedla priamo k medine. Priamo do mediny. Vojsť do mediny pešo počas dna , je adrenalín. Vojsť do mediny autom v noci, je šialenstvo. Nemal som, ale na výber. Hotel, ktorý som vybral, nebol na kraji mediny, ale priamo v nej. Po asi piatich odbočeniach som vedel, že za prvé neviem ako sa dostanem von a za druhé že hotel asi nenájdem. Locus zatiaľ síce vedel, kde sme, ale na šírku uličiek a na zákazy vjazdu, už bol krátky. Sygic sa ani nechytal najsť požadovanú adresu. 2:0 pre Locus. Pred vjazdom do dalšej úzkej uličky, z ktorej vo všetkých smeroch prúdili motorky, ľudia a vozíky, nás zastavili dvaja mladí chalani na motorke. Vravel som už, že majú schopnosť vyčitať z vášho výrazu, že netušíte, kde ste a hneď prídu na pomoc. Opýtali sa, čo hladám. Ukazal som im na telefóne adresu a nazov hotela. Odbehol sa opýtať ludí naokolo a sadol na motorku. Poďte za nami, povedal. Viedol nás úzkymi uličkami a ja som len na Locuse sledoval, či sa približujeme k nášmu hotelu, alebo ideme niekam na organy. Približovali sme sa. Zrazu zastali. Povedal. Ďalej sa nedá ísť autom. Ideme to pozrieť peš, kde to je. Zaparkoval som pri kraji. Veroniku aj s Leonardom zamkol v aute a vybral sa s chalanmi do nočnej mediny. Chalani blúdili a behali s uličky do uličky. Ja som už dávno stratil pojem, kde je zaparkované auto, aj keď Locus sa stále držal a možno by ma doviedol naspäť. Po dlhšom hľadani a pýtaní sa, sme zastali pred dverami vo vysokom múre, na ktorých bol názov nášho hotela. Dovolím si tvrdiť, že mám skvelý orientačný zmysel, ale toto, by som nikdy nenašiel. A myslím, tým NIKDY. Chalani sa len smiali a chceli odísť. Vyplašene som im vysvetlil, že nemožu odísť, lebo neviem, kde mám auto s Veronikou a Leonardom. Zasmiali sa a zaklopali na dvere. Otvoril manager hotela a hneď sa opytal, ci mam rezervaciu cez Booking a že už na nas cakaju. Vysvetlil som mu, že neviem, kde mam auto. On sa porozpraval s chalanmi a šiel so mnou až k autu. Chalanom som dal 100MAD, lebo drobnejsie som nemal ale za ich pomoc, by som im dal čokoľvek. Oči im svietili a veľmi ďakovali. Manager sadol ku mne do auta a odviedol nas na parkovisko, kde sme zaplatili 3,5eur za straženie. Zobrali batožinu a nočnou medinou kráčali do hotela hrkotajúc kuframi o kocky na dlažbe. Hotel bol krásny a izba na streche s terasou pod hviezdami bola najkrajšia, akú sme mali. Poprosili sme ešte o večeru, ale v hoteli nevarili, takže nam vysvetlil, kde nájdeme restauraciu. Dobre sme sa tam najedli a uložili sa unavený po dlhom dni spať. Bohužial v noci sa naplnili naše obavy a Leonard dostal opäť Laringitidu. Tentokrát bol priebeh ešte horší a aj po poslednej tabletke Medrolu, ktorú sme mali sme radšej noc stravili na lehátku vonku, kde bol chladnejší vzduch, ktorý mu pomáhal. Bohužial po tejto skúsenosti sme nechceli riskovať žiadne daľšie zdržanie vo vnútrozemí, takže z Marakesu ,sme nevideli okrem Ferrari ,ktoré nás v meste predbiehalo, nič. Lúto mi je trocha za nočným námestím Djema El Fna, na ktoré som bol naozaj zvedavý, ale zdravie dieťaťa má najvyššiu prioritu. Rezervovali sme apartmán v meste Essaouira za 54eur, ktoré leží na pobreží. Hlavný dôraz pri výbere bol nato, aby to nebolo v Marockom štýle. Chceli sme eliminovať všade prítomné deky a možnosť mačacých chlpov v nich. Vybrali sme apartmán s kuchynkou v europskom štýle.

Osmy deň (Marakes - Eussaouira: 180km)
prevýšenie smerom hore 675m, smerom dole 1122m

Essaouira medina 3km

   Vyrazili sme hneď po raňajkách, ktoré boli v cene. Z Marakešskej mediny som až na jedno zaváhanie vyšiel pomerne hladko, vďaka Locusu. Po ceste sme stretli zašpinené Ferrari. Kontrasty v tejto africkej krajine, sú neuveriteľné. Či už je to krajina, alebo rozdiely v teplotách v noci a cez deň alebo chudoba versus neuveriteľné bohatstvo. Cieľom bolo, čo najskôr sa dostať k moru a nikde sa veľmi nezdržovať. Vedeli sme, že po ceste pôjdeme okolo argánových sadov, kde je jedna celosvetová rarita. Kozy tu lezú po stromoch. Nevedel som, kde presne to je. Nájdete to na mape hore aj s fotkou. Pri ceste stáli chlapi a ukazovali na stromy na ktorých boli kozy. Zastavili sme. Chlapi vyložili na strom ešte jednu kozu, aby bol obrázok plnší, jednu kozu strčili do náručia Veroniky a spravili nám fotku. Úžasne autentický zážitok. Samozrejme bakšiš. Chcel som mu dať 20MAD. Že málo aspoň 50MAD. 50 som nemal len 100 a 20. Vynaliezavo vytiahol z vrecka 5eur ktoré mi podal a zobral 100MAD. Dostal, čo chcel a ešte sa aj zbavil preňho, nepoužiteľných eur. Sú to proste obchodníci. K moru sme dorazili  okolo obeda. Zastavili sme pred hotelom, ktorý bol 50m od mora a privítalo nás asi desať mačiek, ktoré ležali na chodníku. Ležali len pred týmto hotelom, nikde inde ich nebolo vidieť. Asi sa na nás spikli. Apartmán bol priestranný a hľavne, neboli v ňom žiadne deky, aj ked prítomnosť mačiek aj u domáceho veštila možnosť, že sa pohybuju aj po apartmánoch. Vybrali sme sa hneď na pláž a po ceste sme si dali morské príšery v malej reštike, hneď oproti hotelu. Jedny z najlepšie pripravených, aké som jedol. Malý chcel ísť skákať do vĺn. Fúkal nepríjemný vietor, aj keď na slnku bolo teplo. Leonard vletel do mora , oblečený len s vysúkanými teplákmi a bola len otázka času, kedy bude celý mokrý. Kým som šiel po uterák na izbu a prišiel za nimi na pláž, už to aj bola skutočnosť. Aspoň trochu sa vybláznil a morský vzduch, nás ukľudňoval. Následne, sme sa vybrali do mediny pohľadať lekáreň, lebo sme potrebovali kúpiť Medrol ,nakoľko nám došiel ,ale chceli sme mať istotu, aj keď sme verili, že najhoršie máme za sebou. V prvej lekárni nám rukami, nohami, kedže nevedeli anglicky naznačili ,že potrebujeme predpis. Toho sme sa báli. Vysvetlil nám ,kde nájdeme lekára, ktorý nám ho predpíše. Po ceste sme našli ďalšiu lekáreň. Vyskúšame. Položil som náš prázdny Medrol. Lekárnik vedľa toho, plnú krabičku. Možem to kúpiť? Samozrejme. Poprosím teda ešte kalciový sirup. Nech sa páči. 6eur. V krabičke od toho istého výrobcu, ako bola tá naša len z arabským a francúzskym popisom, bolo tri krát viac tabletiek, ako dostanete za viac peňazí u nás navyše bez predpisu. Kde to preboha žijem. Spokojný sme si prezreli celú medinu, ako aj priľahlý prístav. Leonard sa povozil prvý krát na elektrickom autíčku, čo sa mu veeelmi páčilo. Prešli sme sa po dlhočiznej pláži, na ktorej sa učili surfovať začiatočníci, čo mi pripomenulo mňa na Kanárskych ostrovoch. Malý sa ešte zahral na ihrisku priamo na pláži a spokojní sme si šli ľahnúť do čistých perín. Večer som ešte rezervoval dalši európsky apartmán v meste Safi za 38eur. 

Deviaty deň (Essaouira - Safi: 130km)

prevýšenie smerom hore 1387m, smerom dole 1314m
Safi mesto 3km

   Do mesta Safi, sme sa vybrali po ranajkách, ktoré sme si prvý krát pripravili sami a išli sme po pobreží. Pobrežie Maroka je naozaj nezáživné a po všetkých tých úžasných obrazoch, čo sme videli vo vnútrozemí, to bola nuda. More bolo rozbúrené a fúkal silný vietor. Pred mestom Safi stoja na pobreží navyše nejaké chemické fabriky, čo už úplne pokazilo dojem. Prenájom apartmánu mal jedno špecifikum. V propozíciach bolo napísané, že klúče si máme vyzdvihnúť v nákupnom centre, po telefonickom dohovore s majiteľom. Nákupné centrum sme našli ľahko, ale majiťel v telefóne nerozumel ani pol slova anglicky. Pri vchode do nákupného strediska, bol nejaký stánok, kde dve mladé arabky predávali nehnuteľnosti, ktoré vyzerali ako náš apartmán. Vedeli pár slov anglicky. Pokúšal som sa im rukami nohami vysvetliť, že potrebujem klúčik od apartmánu. Oni si stále mysleli , že ho chceme kúpiť. Keď som si mysle,l že sme sa pochopili, vytočil som opäť majiteľa, nech mu vysvetlia, že ho tu čakáme. Porozprávali sa pekne po arabsky. Usmiali sa a nič sa ďalej nedialo. Tu sa asi ďalej nedostaneme. Pobrali sme sa teda na adresu ,kde mal byť apartmán, že tam snáď lepšie pochodíme. Hmmm ,bolo to novovybudované sídlisko. Našli sme ochranku sídliska a tu naštastie chalan vedel anglicky. Zavolal tomu chlapovi a on za desať minút prišiel a odviedol nás do prízemného bytu, zariadeného naozaj moderne aj na europske pomery, ale kvalita prevedenej práce v afrike je úplne iná, ako sme zvyknutý v európe. U nás by ste takto odfláknutú robotu neprevzali. On bol na to hrdý. Nevadí. Dohovor o cene a čase odovzdania prebehol rukami nohami a kreslením čísiel prstom na stenu. Pán bol veľmi milí, ale nerozumel anglicky ani čísla. Zložili sme veci a pobrali sa do mestečka, nakoľko ubytovanie bolo na sídlisku na okraji mesta. Mestečko Safi je úplne o ničom. Pláž sme nenašli, iba útesy a nejakú pevnosť pri mory. Našťastie tu boli aspoň elektrické autíčka, takže sa Leonard povozil navyše za desatinovú cenu oproti Essaouire. V peknej kaviarni, sme si dali kávu a malý sa zahral na ihrisku ,ktoré bolo súčasťou kaviarne. Nuda. Od Safi som čakal oveľa viac. Čo najskôr preč. Tešili sme sa len z toho, že už druhú noc malý spal pokojne. Večer som rezervoval hotel na spôsob formule priamo pri pláži v meste El Jadida za 35eur s raňajkami. Wifina bola zatiaľ všade samozrejmosť, rovnako ako bezplatné parkovanie.

Desiaty deň (Safi - El Jadida: 151km

prevýšenie smerom hore 1038m, smerom dole 1073m

El Jadida medina 5km

   Pán majiteľ prišiel naštastie o pol hodiny skôr, čo nám celkom vyhovovalo ,lebo sedieť v byte na sídlisku nieje zrovna zábava. Vyrazili sme na cestu opäť po pobreží v nádej ,že snáď uvidíme niečo krajšie. Boli tu aj krajšie miesta a veľmi mile a pekné mestečko Oualidia pri rieke, ktorá vtekala do mora. Viem si predstaviť, keby bolo teplejšie stráviť tu pár dni na našom Macovi. Takto to bola len krátka zastávka. Ubytovanie v meste El Jadida bolo presne, ako som si myslel. Čisté, účelné, bez fantázie. Bolo nám to momentálne jedno. Z okna sme mali výhľad na rozbúrené more a surfujúcich domorodcov. Vybrali sme sa do historickej mediny, ktorá bola v portugalskom štýle a úplne iná ako všetky, čo sme doteraz videli. Pozreli sme si hradby s delami, ako aj starodávnu cisternu na vodu z 15storočia, ktorá bola úžasná. Najedli sme sa v reštike oproti medine. Večer sme sa rozhodli, že sa nebudeme viac takto presúvať a najbližšie dve noci strávime v Casablanke. Hotel  za 75eur za noc sme vyberali ako pre turistov, ktorý majú radi all inclusiv. Ano, zapredali sme sa hotelovému rezortu na pláži s bazénom. Spravili sme to kvoli Leonardovi, ktorý sa rovnako ako my, začínal nudiť.

Jedenásty deň (El Jadida - Casablanka: 103km)
prevýšenie smerom hore 693m, smerom dole 706m

Casablanka Sindbad park 6km

   Do Casablanky sme už išli vnútrozemím, druhou najrýchlejšou trasou. Diaľnicu som fakt nechcel. Po ceste sme prechádzali cez mesto Had Soualem ,kde sa konali asi najväčšie trhy, aké som videl. Stánky všade kam oko dohliadlo a ak na svete niečo niekto vyrobil, určite by ste to tu našli. Či už použite alebo nové. Cesta samozrejme neriadený chaos, ale aspoň trocha vzruchu. Pred vstupom do Casablanky, sme zabočili do zábavného parku Sindbad park. No, zábavný park si my fanatici na zábavné parky, predstavujeme trochu inak. V Maroku to asi bude park pre horných desať tisíc ,ale kolotoče pre deti ,bola bieda. Plocha rozľahlá. Húsenková jedna, ktorá trvala asi minútu. My ale nie sme smerodajná jednotka, kedže tých parkov, sme už naozaj prešli veľa. Pozrite ďaľšie príspevky v blogu. Leonard sa zabavil, aj keď nás šokovalo ,ako prísno tu majú stanovené pravidlá, podľa ktorých by Leonard nemal ísť ani na hrad, ktoré u nás sú v nákupných centrách. Na väčšinu atrakcii mohlo ísť dieťa len v sprievode rodiča a to boli naozaj atrakcie ,kde sa aj Leonard nudil. Domáci tu výskali a kričali ako my, na tých najväčších húsenkových. No čo, iný kraj. Súčasťou parku bola aj ZOO ,v ktorej bolo dokopy asi dvadsať zvierat na pomerne veľkej rozlohe. Pozrite si to celé aj s fotkami na mape hore. Musíte si nazoomovat Casablanku a pod ňou to je. Poobede sme sa ubytovali v hoteli. Pri parkovaní auta som zabočil do protismeru, kde oproti mne prudko brzdil Range rover a vedľa neho Porsche Cayen. Klaksóny majú obe autá výborné. Ale tak čo, sedliak v meste. Hotel bol pekný, čistý aj keď tie detaily, ktoré na fotke nevidíte, mne klali oči. Pri marockom štýle to nejak k tomu patrí, ale v európskom, to hodne ruší celkový dojem. Vonkajší bazén bol studený, čo bolo veľké sklamanie pre Leonarda a vnútorný, ktorý mali na obrázkoch bol za poplatok ako súčast hamadu. Marockých kúpeľov a bol relaxačný, takže by sa tam Leonard veľa nepohral. Večer sme sa najedli v miestnom fastfoode na spôsob MC donald. Strava celkom chutná a lacná len sme si vybrali asi niečo, čo tu nikto neje ,lebo sme na prípravu čakali skoro pol hodiny a pripravoval nám to manager prevádzky. Posteľ tu bola pre mňa najhoršia. Nemám rád vysoké mäkké madrace a tu boli extra veľké a extra vysoké.  

Dvanásty deň (Casablanka - majak - mesita - mesto: 28km)

    Ráno sme si šli kúpiť raňajky do nákupného centra pre bohatých maročanov. Pri vstupe vám s detektorom obehnú celé auto a musíte otvoriť kufor. Nájdete tu všetky známe svetové značky a ceny v potravinách sú európske. Znamená to, asi tri krát vyššie, ako boli obchody vo vnútrozemí. Vybrali sme sa do mesta ,pozrieť si pamiatky. Maják El Hank nás veľmi neočaril. Pekný ale na škaredom mieste s bordelom všade okolo. S majákom na Sri lanke sa to nedalo porovnávať. Ďaľšia zastávka bola mešita Hasana II. Úžasná stavba na brehu mora. Toto určite v Cassablanke nevynechajte. Porozprávajú vám o islame veci, ktoré sa inde nedozviete a je to jedna z mála mešít do ktorých vás, ako neveriacich pustia. Celú prehliadku si topánky nesiete v igelitke ,lebo moslimovia musia vstupovať do mešít zobutí a tri krát umytí. Umyvanie prebieha presne predpísaným spôsobom a je na to určená miestnosť v suteréne mešity. Samostatne pre 1400 mužov a 1400 žien v prípade tejto mešity. Je obrovská a marocký ľud na nu vyzbieral viac ako 900milionov dolárov, čo údajne zďaleka nebola celková čiastka. Len pre obraznosť. Určená je pre 25.000ľudí, celý strop je z cédrového dreva z oblasti Azrou. Počas najväčších sviatkov sa celá strecha otvára, aby sa tam ľudia neudusili. Mramor použitý na stavbu je z Agadiru, mozaiky robili umelci z Fesu, jedine materialy, ktoré niesu marocké su lustre. Tie sú talianske a vchodové dvere obrovských rozmerov,  ktoré sú, podržte sa, z ruského títánu. Že je titán drahší ako zlato, asi nemusím písať. Dôvod je na to prozaický titán rovnako ako veľmi drahé cédrove drevo je material, ktorý odoláva slanej morskej vode, ktorej je mešita vďaka svojej polohe vystavená. Prečo ho nepostavili ďalej? Lebo ich boh prišiel z mora, takže mu chcú byť čo najbližšie. Celú stavbu postavili za šesť rokov, čo je neuveriteľné. Architekt ktorý ju navrhol je francúzsky blízky priateľ panovníka. Zaujímavosťou pre mna boli aj kúpele hamad, ktoré sú v spodnej časti mešity opäť samostatne pre mužov a ženy. Nikdy neboli zatiaľ použite a čakajú kým to predstavení cirkvi, umožnia. Každý rok zasadajú a diskutujú o tom, ale zatiaľ platí niečo v zmysle. "keď boh dá" Videl som Baziliku Sv.Petra a Pavla vo Vatikáne. Je úžasná a pôsobí na človeka stiesnujúco a vyvoláva v človeku pocit malosti. Táto mešita pôsobila vzdušne a aj keď sú tu použité neskutočné peniaze majú svoj zmysel a nepôsobia, tak okázalo. To len na okraj, moj postreh. Som realista a jednotlivé náboženstvá nechcem posudzovať. Chceli sme si pozriet aj fontánu Mohameda V,  ale bola práve v rekonštrukcii, takže sme len prešli autom okolo nej. Mesto ako také posobí európskym dojmom a nebyť strašnej dopravy a paliem tak mám pocit, že som doma. Poslednú noc v Maroku sme strávili v Cassablanke.

Trinásty deň (Casablanka - Rabat ZOO - Rabat Kazba -  Rabat letisko: 118km)
prevýšenie smerom hore 563m, smerom dole 547m

Rabat ZOO 4km

Rabat - Madrid lietadlo

    Ráno sme vyrazili smer ZOO v Rabate. Odlet sme mali naplánovaný až na 20:45, takže sme mali ešte celý deň.  V Rabate sme boli pomerne rýchlo. Najdlhšia časť cesty, bolo vyjsť z Cassablanky. ZOO v Rabate, bola jedna z najkrajších ZOO, akú som navštívil a to sme ich už tiež pár naozaj pekných, videli. Nájdete tu samozrejme veľkú africkú päťku (lev, slon, byvol, leopard a nosorozec) Je pomerne rozľahlá ale plná zelene, s veľkými výbehmi pre zvieratá. Pozrite na mape, nachadza sa pod Rabatom. Stravili sme tu viac ako štyri hodiny. Následne sme sa presunuli ku kazbe nad riekov, do ktorej sme sa druhý deň nedostali, kvoli závorám. Hneď pri vchode, sa nám prihovoril chalan. Bolo jasné, že nás chce sprevádzať. Bol som trochu nervózny, lebo som mal posledných 25MAD. Spravil nám perfektnú prednášku a prehliadku tejto historickej pevnosti. Má štyri brány, ktoré sa o pol noci zavierajú a dnu alebo von, sa do rána nedostanete. Záhrada, ktorá je v kazbe a je nádherná rovnako ako nádvorie, z ktorého je krásny výhľad ,sa zatvára pre turistov o šiestej. To bol dôvod, prečo sme sa sem predtým nedostali. Celá kazba ma cca.500domov a polovica sú povodné rodiny, ktoré tu žiju od 12storočia a polovicu vlastnia bohatý ľudia z celého sveta. Momentálne už nieje možné, aby dom kúpil niekto, kto nieje maročan. Nechcú dovoliť, aby sa zmenil tento pomer a podľa mňa je to správne. Celá kazba je rozdelená na tri časti. Portugalská, Marocká a Andalúzska. Podľa toho je vidieť rozdiel aj v architektúre. Túto kazbu si určite prejdite so sprievodcom. Je veľmi pekná. O šiestej večer sme boli dohodnutí na vrátení auta na letisku. Prišli sme tam päť minút pred šiestou a pán s požičovne nás už čakal. Cez prenosný terminál odblokoval peniaze a zaprial nám šťastný let. Autíčku sme poďakovali a vošli do letišnej haly. Lietadlo malo z neznámych príčin hodinové meškanie. Našťastie pre nás, my sme mali prípoj až o šesť hodín.

Štrnásty deň

Madrid - Budapest - Ruzomberok 

   Noc sme strávili na letisku v Madride. Leonardovi sme spravili z uterákov stan a spinkal ako v bavlnke. My sme boli celý dolámaný a to nás ešte čakala cesta z Budapešti domov. Na parkovisku všetko bez problémov a poďme smer Ružomberok.

Zhrnutie: 

   Cesta okolo Maroka bola dlhá 2.525km, z toho 100km sme nachodili peso, priemerna rychlost 39km/h, celkove prevysenie 26km, cas straveny v pohybe 67hodin a stálo nás to všetkých celkom 2200eur.
   Ak pôjdete cez cestovku, dáte za niečo podobné 1400eur na hlavu. Ano, nemusíte sa o nič starať ale o to dobrodružstvo z neznáma, prídete. Maroko je krásna krajina a ľudia sú neskutočne srdeční a milí. Jediná negatívna skúsenosť bola požičovňa na letisku , čo s odstupom času dokážem pochopiť, kedže zato, že cestu strhol dážď, nemohol. Pravda je, že mohol mať iný prístup. Ak sem plánujete dovolenku a chcete si užiť aj more, choďte minimálne o mesiac neskôr. Máj alebo možno radšej september, bude asi lepší. V lete je tu neznesiteľne teplo. My sme mali priemerné teploty okolo 16stupňov, čo bolo na dlhé cestovanie príjemné, ale zniesli by sme trochu viac. Nepríjemný bol hlavne vietor pri mory. Maroko, každopádne každému doporučujem, ale hlavne ako poznávačku. Atlantik asi nieje ideálna voľba, na polihovanie pri mori.

Tu je video z cesty:

    Používajte mapu na vrchu, je tam veľa doplnkových informacií pri bodoch v mape a cca.300fotiek z miest, ktoré sme navštívili.
   Ak máte akékoľvek otázky, pýtajte sa v komentoch.

Ak sa vám článok páčil, budem vďačný za každé zdieľanie.