S mapou sa dá pracovať, je tu podrobne zakreslená nami prejdené trasa tak si ju priblížte a klikajte na body. Každý obsahuje GPS a užitočné informácie.
Krátke video z trasy vnútrozemím až k moru. Krásne ukazuje terén, ktorý treba prekonať.
Mapa v KMZ na stiahnutie je tu a pracovná verzia s komplet informáciami je tu:
Pôvodný plán bol azúrové pobrežie, ale po prečítaní viacerých informácií ohľadne bezpečnosti a vzhľadom k väčšej vzdialenosti do Francúzska sme sa nakoniec rozhodli pre Albánsko. Navyše za dva mesiace čakáme prírastok do rodiny a z Ružomberka k moru je to len cca.1300km čo sa dá prejsť aj na jeden šup keby bol problém. Auto sme na cestu zbalili v predstihu a celé ho v podstate zbalila Veronika. Bol som z toho trochu nervózny, lebo som to vždy robil ja a teraz som nevedel, kde čo je, ale nechýbalo nám nič. Prvý krát sme nebrali ani nosič na bike, kedže Leonardovi je už odrážadlo malé a na veľkom biku by sme za ním pešo nestíhali. Naše bike sme nechceli brať keďže Veronika to už nebude riskovať.
Prvý deň prejdené 921km za 12:09hod
Leonard mal ráno ešte cyklo deň v škôlke, takže sme ho vyzdvyhli o dvanástej a vyrazili na nami známu cestu cez Belehrad až ku hraniciam s Kosovom. Plán bol doraziť tam v noci a za hranicami prespať. Nevedel som čo mám čakať od Kosova, takže som to chcel absolvovať radšej cez deň. Za Budapešťou nás chytila prietrž mračien a odtrhla sa mi gumička na stierači takže som bol rád, že nosím so sebou tekuté stierače, ktoré som na benzinke nastriekal a mohli sme pokračovať. Stierač nášho rozmeru sme zohnali až na našej oblúbenej benzinke v Belehrade, kde vždy stojíme aby sme pripravili posteľ na spanie a poumývali sa pred spánkom. Mňa ešte čakalo cca.300km z čoho 200km po diaľnici do Nišu a zvyšok po vedľajšej ceste podobnej ceste okolo Strečna do Žiliny. Na hranicu sme dorazili okolo polnoci a bolo tu veľa kamionov ktoré stoja na ceste. Všetky som ich obehol lebo som myslel, že osobáky majú samostatný pruh. Nemajú. Colník ma nasmeroval cez obrubník a dlho mi vysvetľoval, že keď sa budeme chcieť vrátit z Kosova do Srbska tak musíme mať pečiatku z Albánska, lebo Srby neakceptujú samostatné Kosovo. Na Kosovskej strane musíte vybaviť niečo ako zelenú kartu lebo tú čo máme neakceptujú. Vybavíte ju priamo na colnici, zaplatiť sa dá aj kartou a na 15dní vás vyjde 15eur. Beriem to tak, že je to v podstate diaľničná známka keďže v Kosove na dialnici nič neplatíte. Na Kosovskej strane to hľavne v noci vyzerá ako vo vojnovej zóne. Ploty, stavenisko, rozbitá cesta. Zastali sme pri reštike oproti veľkému terminálu pre kamiony. Spal som ako na ihlách lebo sa mi to miesto veľmi nepáčilo, ale ďaľej som nemal chuť v noci pokračovať. Tu bol aspoň nejaký ruch. Mal som predstavu, že cesta bude pokračovať taká ako na Srbskej strane alebo ešte horšia.
Druhý deň prejdené 283km za 8hodín
Ráno sme sa presunuli k rieke ktorú sme našli pri ceste aby sme si dali raňajky a pripravili sa na cestu. Cesta nebola taká zlá ako som čakal a všade okolo sa stavali nové domy a všetko sa opravovalo. Náš cieľ ten deň bolo dostať sa do 13hod na trajekt, ktorý nás mal previesť po rieke až k jazeru Komani v Albánsku. Mali sme pred sebou 173km Kosovom. Na moje milé prekvapenie celým Kosovom prejdete po štvorprúdovke, alebo po novej diaľnici. Za takéto cesty by sme boli vdačný aj na Slovensku. Celé Kosovo som prešiel až ku trajektu v Albánsku za 2:50hod a to som sa nijak neponáhľal. Dialnica od Pristiny pokračuje až dole do Albánska, ale my sme odbočili smerom na Klina a Gjakove a prešli v horách malú colnicu do Albánska. Po inštruktáži od Srbského colníka som chcel pečiatku do pasov, ale colník mi ju odmietol dať. Cesta Albánskymi horami bola veľmi pekná a malo to tu krásne farby. Dali sme si aj prejazd schátralím mostíkom potom čo som videl, že ho prešiel nejaký domáci. Na trajekt sme prišli pol hodinu pred odchodom a podľa inštrukcií z lístka ktorý som kúpil vopred cez internet (kúp tu) som nezastavoval na žiadne signáli pri ceste a ani neplatil nič chlapcom čo odomňa chceli peniaze za parkovanie v prístavisku. Na lístku to máte hrubým vyznačené, že nemáte nič platiť. Trajekt viedol roklinou, ktorou preteká rieka Drin a prvá hodina je celkom pekná. Druhá vás už bude nudiť, ale aspoň som si trocha oddýchol od šoférovania. Trajekt vás vyloží pri veľkej hrádzi a z ľode vojdete rovno do tunela vytesaného do skaly. To čo nasleduje je nočná mora pre nízkoprofilové pneu. 30km po asi najhoršej ceste akou som šiel. Spustil som tlak v pneu na 2atmosfery, ale aj tak nás v aute hádzalo ako kamene v miešačke. Po napojení sa na hlavnú cestu už bola cesta v pohode, ale tých 32km som šiel skoro dve hodiny. Domáci to tu na starých mercedesoch valia plný kotol. Začalo mi dávať zmysel prečo všade pri ceste vidíte predajcov pneu a elektronov. K moru sme dorazili večer a zamieril som rovno ku kempu Leonardo, ktorý som mal vyhliadnutý vopred. Mali tu byť podľa mapy štyri kempy, ale všetky boli opustene a zavreté a kemp Leonardo sú chatky kde sa nedá kempovať s autom. Vždy spávame nadivoko a raz chceme ísť do kempu a nedá sa. Zastali sme teda kúsok od pláže pred barom, ktorý ešte nebol pripravený na sezónu. Užili sme si krásny západ slnka a tešili sa, že sme pri mory. Tu je video trasy prejdenej v ten den.
Večer sme podcenili miestne komáre a ráno sa zobudili celý doštípaný. Vybrali sme sa na neďalekú pláž s tým, že sa po ceste celý deň ani nepohneme. Leonard od štastia behal po pláži a zbieral mušle. Veroniku znervóznili túľavé psy, ale kedže na balkáne je to bežná vec tak ja som tomu neprikladal dôležitosť. Mal som. Ani nie do hodiny jeden pes pohryzol Leonarda, ktorý sa medzi nich zaplietol keď sa bili. Rana nebola nič strašné, jeden zub v stehne. Hneď sme mu to vyčistili a ako sme naučený na Slovensku išli k lekárovi kôli možnej besnote. Prvá nemocnica, ktorú som našiel bola ako z filmu o zombie. Nikto tu nebol a všetko zavreté aj keď po budove ste sa voľne prechádzali. Zašiel som teda do lekárne pred budovou, kde milá pani nevedela ani pol slova anglicky. Vytočila cez skype syna a dala mi ho k telefónu. Vysvetlil som mu čo sa stalo a že zháňame nemocnicu. Pani potom čo jej to preložil vybehla s nami na ulicu a zastavila prvé auto, ktoré išlo okolo. Nasadila nás doňho a dala šoférovi inštrukcie kam nás má odviesť. Fasa, doklady, peniaze a naše auto ostalo niekde v meste a nás viezli nevedno kam. V nemocnici sa nás hneď ujali a milí lekár ranu vyčistil a ošetril a že môžeme ísť. Niesom zastanca očkovania, ale besnota nieje sranda. Dožadoval som sa teda očkovania proti besnote. Tvrdil mi, že také očkovanie v Albánsku nemajú. Dal mu nakoniec tetanovku a antibiotiká. Podpísal som jeden papier na ktorý si napísal Leonardove meno a že sme zo Slovenska a mohli sme ísť. Podľa navigácie a intuície sme nejak našli naše auto a vyhľadali daľšieho lekára. Tvrdil presne to isté, očkovanie proti besnote nemajú. Neverím. Veď je tu milión túľavých psov. Volal som teda do našej poistovne Generali, že potrebujem pomoc. Zisťovali čo sa len dalo, ale nevedeli nikde zabezpečiť očkovaciu látku. Boli sme rozhodnutý prejsť aj do Čiernej Hory, ale ani tam v meste Ulcinj, ktoré sme už poznali (čítaj tu) nevedeli látku zabezpečiť. Trocha nás upokojili, že látku stačí podať do 72hodín potom čo správa od známej zo Slovenska znela. "Okamžite sa vrátte domov." Večer nám volali, že látku zohnali a lekár nám ju príde pichnúť v noci. Že kde sme ubytovaný. Hmmm v aute pred barom na pláži. Poslal som im gps pozíciu a čakali sme na sanitku. V noci prišla pani v malom aute, vedela len taliansky, z kabelky vytiahla stetoskop, Leonarda popočúvala a keď pochopila, že tetanovku už dosatal tak odišla s tým, že je všetko v poriadku. Skoro ma porazilo.
Štvrtý deň: 145km za 3:12hod v pohybe
Ráno nám z poisťovne volali, že nechápu čo sa stalo a či sme schopný dopraviť sa do Tirane. Ak nie pošlú po nás taxi ktiré samozrejme uhradia. Povedal som, že určite pôjdeme po vlastej osi. V nemocnici na nás čakala pani, ktorá bola o celom probléme informovaná a išla s nami na oddelenie pediatrie, kde všetko vysvetlila. Doniesla dokonca Verorab, ktorý sa očkuje aj u nás ako sme zistili. Zohnali sme medzičasom kontakt na primárku infekčného oddelenia v Ružomberku, ktorá nás ukľudnila, že látku stačí podať do siedmych dní. Ak toto bola najmodernejšia nemocnica v Albánsku tak potom máme problém. Vyzeralo to tu mierne povedané zastaralo. Lekárka na pediatrii nám vysvetlila po štvrtý krát, že všetko čo doteraz spravili postačuje a ak trváme na Verorabe tak si musia Leonarda nechať na pozorovaní 48hodín, nakoľko s touto látkou nemajú skúsenosť. Neprichádza do úvahy. Náš sprievod nás ešte zobral k špecialistovi infekčného oddelenia, ktorý opäť len potvrdil, že u nich sa proti besnote neočkuje lebo v Albánsku viac ako 20rokov besnota nieje a nemajú tu ani líšky, ktoré by ju mohli prenášať. Po konzultácii s lekárkou zo Slovenska sme Verorab sami radšej nepichli a zmierili sa s tým, že sa vraciame na Slovensko. Chcem vyzdvyhnúť prístup našej poisťovne ako aj všetkých lekárov. To čo vybavila poisťovna a aký bol ich prístup k celej situácii bolo ukážkové. Museli sme vyzerať ako šialený rodičia, ale keď od malička nosíte v hlave, že pohryznutie sa rovná besnota.... Navyše som sa medzičasom dočítal na internete, že ak choroba prepukne tak je fatálna a nedá sa liečiť. Toto žiadny normálny rodič neriskne na svojom dieťati. Poďakovali sme sprievodu, ktorý nás chcel ešte vyviesť z mesta lebo doprava v Tirane je horšia ako v Marakesi a to viem o čom hovorím. (čítaj tu) Leonard sa rozplakal, keď počul, že ideme domov. Pocit zo všetkých lekárov sme mali taký, že sa netreba báť. Ich deti tiež určite prídu do styku s tými psami. Naša lekárka povedala, že máme sedem dní takže sme sa rozhodli ostať do štvtka. S navigáciou sme zamierili k moru v okolí mesta Durres. Pobrežie je tu samí schátralí hotel a celkovo je to tu o ničom a zlé cesty až na hlavnú tepnu, ktorá prechádza celým Albánskom. Tu síce tiež zažijete na diaľnici spomalenie na 40km a kruháč, ale keď môžu mať v Poľsku na dialnici semafór.... Po pobreží sme sa posúvali nižšie a zamieril som k mestečku Spille. Hľadajte hore na mape. Mestečko sa nedá ani nazvať mestom. Kto bol v Čiernej Hore pod Ulcinjom tak vie ako to tam vyzerá. Toto je presne to isté len je tu nespočet nových moderných barov na pláži plus stromoradie slnečníkov. Výhoda je parkovanie v lesíku. Nemáme radi slnečníky a plné pláže, ale boli sme unavený a povedali sme si, že už bolo dosť. Leonard si tu navyše našiel aj ihrisko. :-)
Piaty deň 144km za 2:53hod na ceste.
Pod stromami bol super tieň, spali sme tu sami a ráno na pláži bol otvorený len jeden bar z asi sto čo tu sú. Išiel som sa opýtať na pivo, nanuk a nejakú malinovku plus či možeme použiť lehátka. Lehátka za 4eur na celý deň a za ostatne som nechal dalšie štyri eura. Náš prvý a skoro posledny výdavok na dovolenke okrem nafty a mýta. Celý deň sme lenošili a Leonard si užíval teplé more, znesiteľných 29-32stupňov a pláž kde sto metrov do mora voda bola stále po pás. Hlavne, neboli tu psy. Teda až na jedného, ktorý nám v noci strážil auto. Leonard povedal, že chce aby psík bol pri nás, čo ma potešilo lebo to znamená, že nebude mať prehnaný strach zo psov. Večer sme sa rozhodli presunúť ešte južnejšie do oblasti Dhermi. Leonardovi sme sľúbili, že si pozrieme nejaké mestečko. Na mape som našiel možné miesto na prespanie pri meste Vlore. Chyba lávky, bola tam rampa. Cesta sem bola až na prechod mesta Fier pohodová. Mesto Fier je rozbité a škaredé. Pred mestom Vlore diaľnica zrazu skonči strkovým kruháčom čo je v noci celkom divočina. Mesto je moderné a promenáda na pláži pulzovala životom. Bohužial nikde v okolý som nevedel nájsť miesto na prespanie. Ťahali sme teda ďalej cez hory a milion zákrut. Cez deň smerom naspäť si to užijem, ale v noci ma to nebavilo. Zastali sme 900mnm na parkovisku s výhľadom na more pod nami. Bola tu už zaparkovana naložená T3 s českými značkami. Konečne noc bez komárov.
Šiesty deň 188km 3:35hod v pohybe.
Ráno po zobudení som sa dlho rozprával s párom ľudí z T3. Boli na ceste už tretí mesiac a prešli Taliansko, Grécko a mierili hore do Čiernej Hory. Povedali nám, že smerom dole je problém zaparkovať pod stromami a celkovo nájsť miesto na prespanie a že to tam všade vyzerá ako na stavenisku. Povedali sme si, že keď už sme tu tak sa dole k moru pozrieme aj keď aj zhora bolo vidno čo mysleli tým staveniskom. Zišli sme milion zákrut do mesta Dhermi. Na malej pláži bol čulí pracovný ruch, robili sa chodníky, obchody zavreté, bágre vrčali... proste pokojná pláž kde si chcete oddychnuť. Okolo obeda navyše začalo pršať, takže sme sa zbalili a cez milion zákrut sa pobrali naspäť do mesta Vlore. Tu sme sa večer poprechádzali a Leonard si kúpil hračku, ktorú sme mu sľúbili. Druhý výdavok na dovolenke. Celé 4eur. V noci som sa presunul naspäť do Spille na to isté miesto kde sme už boli. Večer som si dal na prázdnej pláži dve piva, posledne 3eur minuté v Albánsku a zaspali sme pod stromami.
Ráno sme sa rozhodli, že tu ostaneme ešte pol dňa a na obed vyrazíme domov. Pláž bola opäť ľudoprázdna a my sme si užili posledné chvíle pri mory. Po ceste dáme ešte zastávku v Aquaparku pri Segede v Maďarsku kde som ten deň v noci aj dorazil. Cesta domov bola v pohode a ubiehala rýchlo, keďže som šiel celý čas po štvorprúdovke, alebo po diaľnici. Za diaľnicu cez Albánsko sa neplatilo lebo mítne stanice ešte namali dokončene, ale myslím si, že v júli vás to už neminie. Diaľnica je nová a prázdna, prechádza horami takže celkom pekná. Mám z nej dojem, že Albánci radšej zvalia pol hory akoby mali spraviť tunel. Na Albánsko-Kosovských hraniciach som sa opäť domáhal pečiatky do pasov, aby nás pustili do Srbska. Milý colník mi vysvetloval, že opak je pravda. Keď budem mať pečiatku tak ma do Srbska nepustia. Mám vraj tvrdiť, že som bol len v Kosove a keďže nemám žiadnu Albánsku pečiatku ani žiadnu inú s dátumom starším, ako bola pečiatka zo Srbsko-Kosovskej hranice nemajú dôvod ma nepustiť naspäť. S malou dušičkou som mu uveril. Kosovo sme preleteli rýchlo a večer sme boli na obávanej Kosovsko-Srbskej hranici. Stála tu nekonečná kolóna kamionov. Podľa vzoru cesty v opačnom smere som to zamieril dopredu pred nich. Hmm, chyba. Keď som sa chcel kôli oproti idúcemu kamionu vyhnúť nikto ma nechcel pustiť a jeden srb sa začal priamo na mňa tlačiť, Keby som rýchlo nevycúval tak to do mna priamo napáli. Takže som si vystál hodinu a pol v kolóne kamionov aby ma nakoniec colník zavolal dopredu keď som mal pred sebou už len dva. Na colnici som tvrdil, že som bol v Pristine a na Kosovskej strane ich zaujímalo len či mám zelenú kartu. Kedže sme nemali žiadne Albánske pečiatky tak nás pustili. Takže ak chcete prejsť Kosovsko-Srbskú hranicu viete ako na to. Cesta odtiaľ až ku aquaparku Jonathermal (pozri tu) bola rýchla a v pohode. Pred aquaparkom som v noci zaparkoval a tam sme aj prespali.
Osmi deň 359km za 4:26hod
Ráno sme si dali raňajky a šli sa okúpať do Jonathermal za 19eur všetci. Aquapark je skôr pre starších ľudí, ktorých sú tu plné termálne bazény, ale sú tu aj tobogány a detský bazén, takže Leonard sa vyšalel a po obede sme vyrazili domov. V Ružomberku sme ešte stihli jarmok a na druhý deň som bol ako vygrcaný rezanec. Leonard absolvoval očkovanie a čakajú ho ešte štyri, ale všetko sme zvládli.
Relive 'Albansko'
Zhrnutie:
Albánsko nieje krajina kde by som sa chcel znova pozrieť. Ľudia sú veľmi milý a ochotný, ale krajina nieje ničím pre mňa zaujímavá. Možno je to tým, že je v štadiu rozvoja cestovného ruchu, možno starostami s pohryznutím, možno tým, že Veronika sa necítila úplne konfortne. Každopádne som si neoddychol a ani nevidel niečo nové takže nabudúce určite niekam inam.
Prejdene celkovo: 2943km
Priemerná rýchlosť v pohybe: 70km/h
Čas v pohybe: 40hodin
Minuté peniaze v Albánsku: 16eur
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára