Z mapou sa dá pracovať a sú tam popisy pri jednotlivých bodoch.
Naša druhá cesta s Elizabet mala pôvodne za cieľ Talianske pobrežie v okolí Cinque Terre, ale ako to už pri nás býva plány sa menia v čase a priestore.
Na cestu sme sa vybrali spoločne s kamarátmi, ktorý s nami absolvovali cestu Toskánskom (čítaj tu) a medzičas kúpili VW California, takže svitá na lepšie časy. Budeme mať parťákov na naše cesty. Na tejto skúšobnej ceste sme spolu strávili len pár dní, ale už sa tešíme na koniec augusta, keď sa spoločne chystáme na dlhší čas. Pravdepodobne do Bulharska a Grécka.
Prvú noc sme strávili na parkovisku čo som našiel na park4night (čítaj tu) neďaľeko Brna. Ráno sme sa chystali do Vida centra, ktoré sme už síce navštívili počas našej testovacej jazdy s velkým obytňákom, ale veľmi sa nám tam páčilo takže sme si to chceli zopakovať. V noci nás chytil dážď a chladno, takže sme boli vďačný za dorobené nezávislé kúrenie. (čítaj tu) Na pár hodín sme sa zabavili vo Vida centre a potom sme sa vybrali smerom k Českému Krumlovu. Po ceste sme sa zastavili v peknom mestečku Telč, kde sme si dali zmrzlinu na námestí a pokračovali ďalej až do Českého Krumlova. Prezreli sme si veľmi pekné mestečko a kedže sa nám stratil Leonard tak zažili aj trocha adrenalínu. Na noc sme sa presunuli na ďalší bod z Park4night k zámku Hluboká. Parkovisko perfektné s výhľadom na osvetlený hrad na kopci.
Ráno nás na parkovisku zobudil veľký ruch. Začali sa zbiehať autá s deťmi ktoré sa chystali na nejaký turnaj v baseballe. Raňajky sme teda absolvovali pri zápase a následne sme sa vybrali na hrad. K hradu sme sa odviezli vláčikom a vyliezli sme na vežu a pozreli sme si záhrady. Do hradu sa nám nechcelo čakať na prehliadku dve hodiny, lebo sme tesne nestihli vstup na zaujímavý okruh. Vybrali sme sa teda do Plzne. Prezreli sme si historické námestie a dali obed v reštauracií na Parkanu. Ja chodím do Plzňe pomerne často tak som bol rád, že môžem Veronike a Leonardovi s Elizabet ukázať kam to chodím na služobné cesty. Ten deň nás ešte čakal presun do Plasov. Je to malé mestečko neďaleko Plzne, kde sa konal Rakofest. Vo firme pracujem viac ako 20rokov, ale prvý krát to vyšlo tak, že som sa tam dostal. Bola to výborná akcia na ktorej nám zaspievala moja obľúbená Lucie Bíla a stretol som tu aj pár kolegov zo Slovenska a z Čiech. Večer po skončení akcie sme si ešte zahrali minigolf v malej, ale peknej ZOO a dali si pár poldeci pri autách. Na prespanie sme sa uložili priamo na parkovisku pred stavebným múzeom do ktorého sme sa ráno chystali pozrieť.
Ráno sme absolvovali stavebné múzeum, kde bola ako na požiadanie expozícia cestovateľov Zigmunda a Hanzelku. Super zážitok pozrieť si ako oni cestovali. Múzeum samo o sebe je perfektne spracované a zaujalo aj chlapcov. Teda aspoň prvá polovica. Ďalšia plánovaná zastávka boli neďaleké Karlovy Vary. Kúsok pred nimi sme si na parkovisku uvarili obed a najedli sa. Zastali sme nad hlavnou promenádou a do mesta zišli strmou cestou. Hore to bude drina s kočíkom. Popozerali sme mesto kde to z každej strany smrdí peniazmi a turistami. Spravili zopár pekných fotiek, ktoré ešte určite nikto nemá a pomaly sa rozlúčili s našimi parťákmi. Bola nedeľa a oni sa chystali na cestu domov. Nám dovolenka ešte len začínala. Mal som v pláne dlhý presun až k zámku Neuschwanstein pri Mníchove. Na večer by sme tam mali s prehľadom byť a ráno si ho pozrieme. Plány sa u náč často menia, takže som v noci pri Mníchove kde opravovali diaľnicu zle odbočil a navyše začalo pršať takže sme sa rozhodli zámok vynechať a potiahnuť čo najďalej do Talianska. Prespali sme na parkovisku kúsok od Veroni.
Chcel som sa zastaviť v pri jazere Garda v niektorom zo zábavných parkov čo tu sú, ale Veronika bola nervózna z Elizabet, tak zavelila smer more. Do La Spezie sme dorazili pred obedom a vybrali sme sa rovno do oblasti Cinque Terre. Čakal som, že nájdeme nejaké pokojné miestečko kde si oddýchneme. Hmmm, milion zákrut a v každom mestečku problém s parkovaním. Nehovoriac o nemožnosti prespať niekde pri mory. Zaparkovali sme na platenom parkovisku v meste, ktorého meno sme ani nepoznali. Nájdete ho na mape. Okúpali sme sa v čistom mory aj keď tam boli medúzi. Poobede sme sa šli prejsť do neďalekého mestečka, ktorého meno tiež nepoznám. Cesta sem viedla cez tunel v skale a celé pobrežie je pospájané vlakom, ktorý tu premáva a stojí v každom mestečku oblasti Cinque Terre. Je to určite lepšia voľba ako ísť sem autom. Mestečká sú pekné, ale pokoj ktorý sme potrebovali tu chýbal. Začali sme hľadať kde prenocujeme. Bez šance, nakoniec sme prešli štyri kempy v okruhu asi 30km, ale ani v jednom nemali miesto pre naše malé auto. Veronika mala nervy na prasknutie a bola schopná zaveliť návrat domov. Použil som teda opäť záchrannú brzdu ako pri poslednej ceste do Talianska. (čítaj tu) Kemp Pino mare na opačnej strane čižmy. Zavolal som tam, či majú miesto a zarezervoval ho. Nocou som sa presunul k muzeu Ferrari v Maranele pri Modene. Prespali sme priamo pred múzeom. Za posledné dva dni sme precestovali viac ako 1200km a mali sme toho dosť.
Ráno sme boli prvý návštevníci v múzeu Ferrari. Je to určite zážitok a stojí to za zastavenie sa. Leonard a ja sme sa rozplývali a mamine sa niektoré kúsky tiež páčili. Presun do kempu v Lignane netrval ani dve hodiny takže o 14.hod sme už boli zaparkovaný a kráčali s moru. Po nervoch z posledných dní som bol pripravený ostať tu desať dní a nič neriešiť. Hneď na druhý deň sme, ale menili parcelu v skoro plnom kempe. Potrebovali sme tieň pre Elizabet. Našli sme si pekné miestečko a dúfal som, že si oddýchnem. Na nešťastie nás razom opustila po šiestich rokoch sekundárna baterka takže som musel kupovať predlžovačku kedže som žiadnu nemal. Veď mám solar, škoda len, že v noci slnko nesvieti. Dni sme trávili striedavo na pláži, pri bazéne alebo v zábavnom parku v meste.
Štvrtý deň ráno sa Veronika opýtala či tu naozaj ideme ostať ešte týždeň. Povedal som, že asi zdiviem, ale určite radšej ako mať nervy z cesty. Povedala, že nervy už nebudú. Super, môžeme sa niekam presunúť. Ale kam? Celú dovolenku som mal naplánovanú na opačnej strane čižmy. V oblasti okolo Lignana sme boli na jeseň pred pol rokom a vedel som, že tu veľmi nieje kam inde ísť. Voľba padla na moje neoblúbene Chorvátsko. Poďme teda cez Slovinsko do Umagu. Po ceste sme sa zastavili v mestečku kde je zámok Miramare ktorý sme si prezreli pred pol rokom. Je tu betónová pláž a ľudia ležia v podstate v parku medzi cestou a morom. Pre deti zlý prístup do mora, ale kedže Leonard po pol ročnom plaveckom kurze bez problémov sám pláva tak sa to dalo prežiť. Elizabet niečo prehltla a začala sa dusiť, ale tieto naše nehody s deťmi sú už pre naše cesty povestné. Na večer sme sa presunuli do Slovinska. Veronikina sestra tu bola a veľmi si to pochvalovala. Ja som si zo Slovinska z detských čias nič nepamätal, takže prečo nie. Zastavil som v mestečku Izola. Bolo tu platené parkovisko, ale na to si už začíname zvykať. Parkovanie začína byť vačší biznis ako prenájom hotela. Rezort v ktorom sme zastali nás očaril. Parkovať sa tu dalo aj počas noci. Ostávame tu bolo okamžité rozhodnutie. Prešli sme sa po pláži ktorá bola plná domorodcov nakoľko bol víkend. Pri prechádzke sme zistili, že je tu ešte jedno parkovisko kde je to o polovicu lacnejšie a tiež sa tam dá stáť počas noci. Na večer sme sa tam presunuli. Leonard si našiel českého kamaráta a viac mi k štastiu nebolo treba. Parkovanie na 24h tu stalo 12eur a bol v tom už vstup do rezortu. V noci sme sa síce veľmi nevyspali lebo párik čo spal vedľa si robili celú noc diskotéku, ale inak sme tu zostali dve noci. Problém nám robila ladnička ktorú síce počas dna potiahol solár, ale v noci o desiatej bola bez prúdu. Naštastie Waeco je fakt dobrá kvalita a do rána v nej teplota nad šesť stupňov nestúpla.
Na tretí deň sme sa vybrali do mestečka Izola na nákup a na večeru do reštauracie. Nechali sme tu 60eur za nič moc jedlo a to som ešte zabudol v reštike parkovací lístok a musel som prosiť čašníka nech ho nájde v koši, aby som nemusel platiť pokutu za stratu. V Slovinsku je rovnako draho ak v Chorvátsku aj keď ľudia sú tu určite milší. Pobrali sme sa ďalej po pobreží s tým, že cieľom bude pozrieť si Slovinsko keď už nevyšlo Cinque Terre. Slovinsko má veľmi malú časť mora a tak sa snažia z toho vyťažiť maximum. Každá štrková plocha je osadená parkovacím automatom a za hodinu tu necháte v priemere 2eur. Za 24hod 10-12eur. Problém je so zhaňaním mincí lebo vám nikto nechce rozmeniť. Takže kupujete nanuk, vodu, zuvacky a ine nezmysli len aby vám vydali mince. Poučte sa z mojích chýb a hneď na začiatku si stiahnite apk. EasyPark (sťahuj tu) funguje v celom Slovinsku a aj mimo neho a je genialne jednoduchá. Ja som na ňu prišiel až posledný deň. Naša cesta viedla okolo pláže Fiesa, ktorá sa nám celkom páčila cez mestečko Piran až do Portorože. Tu som kúsok od umelo vytvorenej piesočnej pláže našiel parkovanie pod stromami za 12eur/24hod. Stravili sme tu dve noci. Nakúpili v Lidli a Leonard sa vybláznil v zábavnom parku na pláži. Pláž bola ešte poloprázdna a my sme mali vlastné vybavenie takže sme za slnečníky neplatili, ale myslím si, že v sezóne to už nebude možné. Portorož je celkom pekné mestečko s kasínami a peknou promenádou. Večer pri nás zastal veeeeeľký Taliansky obytnák pri ktorom som trocha slintal, ale ráno nás obklúčili smetiarske autá, ktoré si zjavne ráno dávali zraz na rannú kávu.
Kúsok od Portorože leži delta rieky v ktorej sa už stovky rokov ručne vyrába morská soľ. Sečoveljske solinky sú kultúrnou pamiatkov a je to miesto, ktoré určite odporúčam navštívit. Človek si tu zrazu uvedomí zmysel slov "Soľ nad zlato" Ručná výroba tu prebieha stále a soľ ktorá sa tu vyrába patrí medzi najlepšiu soľ čo sa týka koncentracie a čistoty na svete. Primerane tomu je nastavená aj jej cena. Smrad ktorým nás predošlé ráno zobudili smetiary bol neskutočný, takže sme sa rozhodli presunúť na peknú pláž Fiesa.
Už keď sme tadiaľto prechádzali pred tromi dňami som si všimol pekné parkovisko pod stromami a kemping, ktorý bol oproti. Pláž leží v blízskosti sladkého jazera, ale na počudovanie tu komáre neboli. Po prezretí kempu a cenách v ňom sme usúdili, že parkovanie za 12eur je úplne v pohode, keďže s parkoviska vieme prejsť rovno cez kemp na pláž. Kontrolor parkoviska mi navyše poradil apk. Easypark takže odpadol problém so zháňaním mincí. Chcel som si ísť aj zapotápať, nakoľko tu bola základňa, ale cena 40eur za ponor z brehu ma rýchlo odradila. Na druhý deň som si spolu s potápačmi zašnorchloval a bol som rád, že som zato nevysolil 40eur. Na pláži sme druhý deň zažili zatýkanie kukláčmi. Veronika sa od strachu skoro.... lebo začali v kuklách s pištolami v ruke vrieskať asi desať metrov od nás a zobrali nejakého potetovaného rovno z lehátka. Večer sme sa šli prejsť po cestičke, ktorá viedla až do mestečka Piran, ale kedže deti už boli unavené tak sme tam nedošli. Po dvoch nociach sme sa chceli presunúť na poslednú noc do kempu v meste Ankaran.
Ráno po zobudení som šiel otvoriť kufor a tak nešťastne som sa k nemu zohol, že ma seklo pod lopatkou. Nemohol som sa od bolesti ani nadýchnuť, takže sme šli do nemocnice. Tri hodiny sme čakali na vyšetrenie, aby mi povedali, že mi injekciu na uvoľnenie nedajú a že si mám ísť do lekárne vyzdvyhnúť predpísaný liek. Samozrejme, že lekáreň je rovnako ako všetko do 16hod zatvorená. Lieky na druhý deň zabrali, takže sa to dalo prežiť. Nemocnica bola nad mestom Izola a vyzerala byť moderne zariadená, len im to tam trvá ešte dlhšie ako na našej pohotovosti. Po nákupe v priemyselnej zóne mesta Koper sme prišli do kempu Ankaran, kde sme za jednu noc nechali 46eur. Bazén bol o ničom, ja som bol aj tak seknutý, pláž bola betónová a kemping celkom v pohode. Čo bolo dobré boli skákacie hrady pre Leonarda, kde sa do sítosti vyšalel.
V sobotu ráno sme sa zobudili do dažda, takže sme sa rýchlo zbalili a vyrazili na cestu. Vďaka Wazu sme sa vyhli brutálnym zápcham na Slovinskej diaľnici. Chceli sme sa zastavit v Postojnej jaskyni, ale počasie nám neprialo a davy turistov nás tiež odradili. Na chvíľu sme si dali zastávku v Ljubljane, kde sme si pozreli historické centrum a trojmost. Na ceste sme ešte odbočili k Blejsko jazeru. Je to veľmi pekné miesto, ale kedže nám chvílu predtým pospali deti v aute tak sme sa tam nezdržali. Prespať som plánoval v Rakúsku pri jazere Millstätter See. Našli sme aj pekné miesto len teplota tu bola 17stupňov a poprchalo. Kedže naša baterka nás opustila tak mi bolo jasné, že nepôjde ani nezávislé kúrenie a jediné po čom sme netúžili bolo sa klepať nad ránom od zimy. Dali sme si tu teda večeru a nocou som sa vybral na cestu smerom do Plzne kde som potreboval v utorok absolvovať dôležitú poradu. Pred Mníchovom som ešte zvažoval Neuschwanstein, ktorý nám nevyšiel smerom dole. Od Rakúska celou cestou lialo ako z krhli a teplota sa hýbala okolo 15stupňov. Poriadne schladenie po dňoch strávených v 32stupňov v Portoroži. Odpískal som teda aj zámok. V noci som zaparkoval na diaľnici v Nemecku a našťastie sa tu aj teplota umúdrila a prespali sme bez drkotania zubami.
Pred obedom sme boli na Šumave, plán bol taký, že si pozriemu Železnú rudu a jeden deň tu pobudneme. Opäť zmene, dážď a zima nás rýchlo vyhnala. V Plzni sa naštastie počasie nad nami zľutovalo, ale kedže bola nedeľa poobede a ja som mal v pláne sem doraziť o deň neskôr tak sme museli hľadať náhradný program. Našiel som na internete Techmaniu. Je to niečo podobné ako Vida centrum v Brne, takže sme si to s Leonardom užili. Prespali sme nakoniec pred Tescom.
Ráno sme sa vybrali do Dino parku a do Plzeňskej ZOO. Dino park celkom pekný, ale ZOO nám prišla veľmi chaotická a kedže zase prišli horúčavy tak sme si ju veľmi neužili. Strávili sme tu dokopy pol dňa a presunuli sme sa do hotela. Rezervovaný sme mali hotel v centre Plzne. Posteľ a kúpeľňa po 19dňoch dobre padla. Večeru sme si dali s kolegami, ktorý dorazili okolo šiestej v Restaurace 12. Vypili sme pár pív a išli spať. Ďalší deň som absolvoval pracovné záležitosti a následne rutinný presun domov na Slovensko. Na tejto dovolenke bolo veľa vecí o improvizácii a nie všetko vyšlo podľa našich predstáv, ale aj tak sme si ju užili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára