Po ceste Balkánom, druhá časť.

21deň na ceste 405km z Bulharska pokračujeme cez Macedónsko do Albánska.

   Ráno som sa šiel do reštiky opýtať, kde sa ide na lode, ktoré tu majú voziť turistov po rieke. Opýtal som sa zrovna dvoch, ktorí vozili na tých lodiach a zhodou okolností jeden z nich bol Albánec, ktorý mal Slováka otca a žil nejaký čas v Bratislave. Vysvetlili nám, kde máme zaparkovať a že nás počkajú na lodi. Boli sme na nej sami a s chlapom sme sa veľmi dobre porozprávali o situácii na Balkáne. O tom, že v minulých rokoch by sme parkovali 10km ďaleko, toľko tu býva ľudí. O politickej situácii v Macedónsku a Albánsku a tak podobne. Povedal jednu pre mňa zaujímavú vec. Slováci sú vraj úžasne srdečni ľudia. Ja som mal stále za to, že skôr Balkánske národy sú srdečné a on, že nie. Plavba po rieke bola pekná a podobalo sa to plavbe Komani kaňonom v Albánsku (čítaj tu) Na konci nám zapol generátor a rozsvietli kvôli nám jaskyňu, ktorú sme si sami pozreli. Nebol tu okrem nás a asi štyroch kanoistov v celom kaňone nikto. Pre nás super, ale ľudí čo z turizmu žijú, to zabije. Covid tu nikto nerieši a chlap povedal, že nepozná nikoho kto by naň ochorel, ale opatrenia a strach ľudí sú šialené. Poďakovali sme a nechali chlapovi 20eur aj keď chcel 12eur. Dal nám ešte magnetku a poďakoval, že sme prišli. Bolo mi smutno keď som videl, že v prístave lodí nikto nečaká. Boli sme kúsok od Skopje, tak sme si povedali, že sa pozrieme do mesta. Vždy sme ho len preleteli v noci. Auto naštartovalo bez problémov. Zaparkoval som pod hradom kúsok od centra. Vybrali sme kolobežky a prešli si celé historické centrum. To čo som tu videl pripomínalo mesto po apokalipse. Stretli sme desať, slovom desať ludí v celom Skopje. Vymreté mesto. Zvláštny pocit, mne ľudia nechýbajú, ale čo tie prázdne otvorené terasy čakajúce na hostí. Skopje je nádherné mesto. Každému prehliadku určite odporúčam. Je tu nádherne ukázané ako sa dá zľadiť moderná a historická architektura. Vyrazili sme smer jazero Ohrid na Macedónsko-Albánskych hraniciach. Túto cestu som už absolvoval na Mitsubischi keď sme šli do Grécka (čítaj tu) takže som vedel, že ma čaká milion zákrut, kedže ešte nieje dobudovaná diaľnica, ktorú tu stavajú. Pri Ohride sme si dali zastávku na osvieženie v studenom jazere, aj keď som mal obavy vypnúť motor. Po ceste som videl servis takže som vedel, že pri najhoršom sa tam vrátim na kolobežke po pomoc. Auto opäť bez problémov naštartovalo. Macedónsko-Albánske hranice sme prešli opäť ako jediné auto úplne bez problémov. Jediná otázka bola odkiaľ a kam a štastnú cestu. Nikto tu Covid nerieši. Niečo tu nesedí, stále sa pohybujeme v červených krajinách kde, kde je ale paradoxne nižší počet nakazených a nikde tu nieje problém. Argumenty WHO sú, že je tam nizka úroveň testovania. Hmmm načo sa majú testovať, keď niesu chorí ? 😏 Zabudol som, Covid je tak nebezpečný, že sa musíš otestovať, aby si zistil, že ho máš. 😂Najviac postihnuté Taliansko a Španielsko riešia samé zákazy a pravidlá tranzitu a pritom sú vyhlásené za bezpečné zelené krajiny. Albánsko je hornatá krajina s obrovskými kopcami, takže sme sa k moru vybrali dookola, lebo každá navigácia ma odmieta poslať cez hory. Po skúsenosti z kvalitou ciest to radšej neriskujem a poslúcham. Na ceste sme zažili zrážku cyklistu a znova ma to len utvrdilo, že na biku budem jazdiť len po horách a nie po ceste. Mali sme v pláne zastávku v horskom mestečku Berat, ale keď sme sa tam priblížili, spustil sa lejak, takže sme to vynechali. Možno cestou naspäť. Na mape som mal poznačenú pláž, kde sme už spali pri našej prvej ceste do Albánska. Omylom som sa nechal navigovať na inú pláž. Darezeze je tiež pekná pláž aj keď je trocha problém sa k nej dostať. Na mape to vyzerá, že rieka tečie rovno do mora, ale domáci ju zjavne kvôli rybáreniu odklonili a musíte trocha klučkovať, aby ste sa dostali až k moru, ak nemáte obojživelník, ktorý vie prebrodiť hlbokú rieku. Prespali sme v lesíku blízko jedného baru. Stále v obave či ráno naštartujeme. 

22deň 225km na ceste

   Ráno auto naskočilo na prvý šup, pobrali sme sa do Apolonie. Je to veľmi pekné archeologické nálezisko. Tu sme stretli prvých Čechov od začiatku našej cesty. Neuveriteľné. Autobus pre 40ľudí ich viezol len 25, lebo ostatní odriekli kvôli strachu z Covid. Šofér aj sprievodca s rovnakým názorom na celé strašidlo Covid ako my. Prešli cez Chorvátsko a Čiernu Horu a všade bez problémov. Apoloniu sme si pozreli sami, skupinku Čechov sme ani nestretli. Určite odporúčam zastaviť sa tu, len nechoďte podľa našej trasy. Cesta hrozná vás dovedie na neexistujúcu križovatku s diaľnicou, ktorú neprejdete takže budete klučkovať. Stavia sa tu rýchlejšie ako sa robia zápisy do máp. Do mesta Ksamil, ktoré nám odporučil kapitán na lodi v Skopje, sme sa pobrali vnútrozemím. Pobrežím som už raz išiel a je to ako stará jadranská magistrála. Milion zákrut hore a dole. Vnútrozemím je vybudovaná nová pekná rovná cesta. Dali sme si zastávku v meste Gjirokastra. Na hrad sme nevyšli, ale pozreli sme si veľmi pekné historické mestečko. Nebolo tu opäť ani živej duše. Albánsko nieje v EU a ja som potreboval mať pripojenie na net, ak sa mi nepodarí naštartovať. Kúpil som vo Vodafone dátovú kartu za 8eur 10gb. Skoro ako na Slovensku. Vybavené a zprovoznené za päť minút. K moru musíte preliezť cez horský prechod, kde vedie milion zákrut. Dole pod ním je Siri I Kalter. Modré oko po našom. Je to vyvierajúci prameň rieky, kde je ľadová číra voda. Je to tu krásne. A opäť len zopár domácich. Nabrali sme si vodu do bandasiek a pokračovali. Po ceste sme ešte nechali umyť auto za 5eur. Umyvárky, kde vám ručne umyjú auto, sú tu na každom rohu. Do Ksamilu sme dorazili večer. Je to turistické mestečko skoro na Gréckych hraniciach a pozeráte sa z neho rovno na Korfu kam, ale nemôžete ísť, lebo smrť Covid vám v tom zabráni. 😀Z Albánska sa do Grécka nedá, opačne ano... Na hlavu. V meste stoja pri ceste majitelia hotelíkov a snažia sa vás dostať k sebe. My sme zamierili za mesto, kde sme našli perfektné miesto na spanie priamo nad morom. Je zaznačené aj v park4night a za normálnych okolností tu vraj parkuje cca.30 obytnákov prevažne z Čiech a Poľska. My sme tu sami. Za parkovanie a použite slnečíkov a lehátok na pláži pri bare zaplatíte 4eur/deň a noc. Majiteľ veľmi milý a zhovorčivý. Na druhý deň nám vybavil aj mechanika, ktorý sa nám pozrie na to štartovanie. Dohodli sme si aj prenájom lode. Zaspali sme pri gíčovom západe slnka. Predúval tu vietor, takže nebolo ani veľmi teplo.  

23 den na ceste 20km

   Veroniku s deťmi som nechal na pláži a šiel do dohodnutého servisu. Chlap o mne už vedel a hneď sa mi venoval. Albánsko je krajina Mercedesov, takže tu má každý origo diagnostiku a hneď vedia kam siahnuť. Skrat na vstrekoch.... hmmm, vymazal chyby a dohodli sme sa, že potrebuje, aby sa chyba znova prejavila. Samozrejme, že pri ňom auto štartovalo na jedno ťuknutie. Zobral som si naňho číslo a zavolám, ak nastane problém. Mali sme v pláne sa tu pár dní zdržať. Vačšinu dňa sme strávili na našej pláži, kde stále fúkal vietor. Prešli sme sa aj na okolité pláže. Večer mi už vietor išiel poriadne na nervy. Navyše nám vďaka nemu prehorel jednorázový gril, kedže rozfúkal uhlíky do červena. 

24den 10km

   Ráno nás mala čakať loď ale mala pokazené ovladanie motora, takže sme to odložili na další deň. Deň sme stravili na pláži v Porto Rico, kde bolo príjemné závetrie a biely piesok. Pre naše deti oveľa lepšie ako skaly na pláži, kde parkujeme. Večer sme sa šli previesť po okolitých plážach. Ani jedna nás nezaujala, zaparkovali sme pred barom Bella Vista v mestečku a šli sa prejsť po meste. Po návrate auto neštartovalo. Volal som mechanikovi, ale mal vypnutý telefon. V bare som sa opýtal majiteľa, či nepozná mechanika a on mi ochotne jedného zavolal. Kým prišiel dali sme si pizzu. Mechanik povedal, že to môže byť problém na vstrekoch a že zajtra sa može u seba v Sarande na to pozriet ak ráno naštartujeme. Vraj tento problém obvykle zmyzne, keď auto vychladne. Majiteľ baru nám dovolil prespať pred barom, lebo sa nám nedalo pohnúť. Ubezpečil nás, že sa nemusíme báť, že povie ochranke, čo v noci stráži bar, aby na nás dohliadli. Ľudia sú tu neskutočne milí a ochotní pomôcť. 

25den 43km na ceste do servisu a späť.

   Ráno prišiel mechanik po nás presne ako sme sa dohodli a auto naozaj naskočilo. Nasledovali sme ho do Sarande, kde rozobral, skontroloval a prečistil kontakty na vstrekovaní. Povedal, že v strekoch to nieje. Tie sú v poriadku. Previezli sme sa cca.10km po meste, aby sme zohriali motor, či sa chyba zopakuje. Všetko vyzerá byť v poriadku. Zaplatil som 20eur a zobral si číslo, aby som sa s ním vedel spojiť, ak bude problém. Po návrate na naše miesto spania tam zase dulo ako besné a ja aj Elizabet sme už z toho vetra mali sople, takže sme si povedali, že zaparkujeme v závetrí na pláži Porto Rico. Správca pláže nám to bez problémov dovolil,koľko len budeme chcieť. Pri otáčaní sa, som trafil zadkom strom a celkom slušne zlomil nárazník a pokrývil plech blatníka.  Za lehátka a slnečník opäť 4eur a je to v podstate aj so spaním zadarmo. Celý deň som do seba sypal všetko ,čo mi dala Veronika, aby som vyzdravel zo smrtelnej nemoci soplík. 😀

26den 20km

   Doobedie sme strávili na bielej plaži a poobede sme mali rezervovaný apartmán v Sarande. Potrebovali sme poprať veci po deťoch. Domáca veľmi príjemná a opratie prádla nám zabezpečila cez svoju gazdinú, ktorá sa jej o všetko stará. Šli sme sa teda na kolobežkách previesť do mesta a chceli sme si dať večeru pri mori. Nikde sa nedalo platiť kartou, takže nakoniec kebab a naspäť na apartmán. Ubytovanie to bolo veľmi pekné a parkovanie na stráženom parkovisku. Absolútne bez chyby. Kontakt cez Airbnb najdete (tu)

27den 33km na ceste

   Presun na sever, cestou sme sa chceli zastaviť na plaži Kakome, cesta je uzavretá bránou. Dostanete sa tam asi len loďou, lebo sme tam zdiaľky nejaké videli. Škoda, pláž vyzerá veľmi pekne. Prespali sme nakoniec na pláži Lukoves. Je tu olivový háj, kde je veľa miesta na statie pod stromami a to bola nedeľa, takže tu bolo pomerne veľa domácich. Rozumej asi 20áut.😀 Pri obede sme mali spoločnosť divoké kone, čo bolo krásne. Pláž je pekná a sú tu aj otvorené bary, takže sme si v jednom dali výbornú večeru za 20eur pre všetkých do popukania. Večer kúsok od nášho auta praskla hadica, ktorou ide voda z hôr do baru a kedže je čierna, tak voda ktorá z nej striekala bola horúca. Teplá sprcha zadarmo pri aute? Čo viac si priať? 😁

28den 96km na ceste

   Doobedie sme strávili na pláži a večer sme sa rozhodli preskúmať pláže až po Himare. Pláží je tu pomerne veľa, ale žiadna nás neoslovila. 

Bunecit beach má kamennú pláž a strmo ide voda do hľbky, takže nič pre Elizabet, navyše problém s miestom na prespanie. 

Borsh beach je nekonečne dlhá pláž s množstvom barov a slnečníkov, ale rovnako problém s prespaním v tieni. Priamo na pláži stál nejaký nemecký obytňák, ale my na slnku stáť nechceme. 

Geparo beach vyzerala pekne, ale nebola tu možnosť prespania. Na konci pláže je miesto, kde stál Český obytňák ale bolo to na slnku.

Palermo beach je malá a je pri nej zrúcanina pevnosti, ale vyzeralo to tu špinavo a je to hneď pri hlavnej ceste. Kúsok odtiaľ je ponorková základňa, ktorú vidno aj z cesty. 

Lamani beach bola pekná aj keď plná slnečníkov. Moderné bary a všetko pôsobilo luxusne, ale za státie na parkovisku chceli 10eur a za slnečník s lehátkom toľko isto.

Himare beach je mestská pláž a také mi nemáme radi, navyše bez možnosti prespať.

Livadh beach je pekná dlhá pláž s množstvom kempov, z ktorých najlepšie vyzerá Moscato kemp, ktorý je oblúbeným kempom Čechov. Zvonku to vyzeralo tak, že je tam málo tieňa pod stromami. Prešli sme si celú pláž až na koniec a povedali sme si, že sa vrátime na Lukoves. Ďalej na sever sme už nechceli ísť, lebo to sme už prešli pri našej prvej ceste do Albánska a domov sme sa ešte nechystali. Vrátime sa teda na Lukoves, tam sme mali všetko čo sme potrebovali. Uložili sme teda deti spať a vrátil som sa nocou na Lukoves. 

29den 50km na ceste

   Ráno nás privítali veeeeeľké vlny, takže mne a Leonardovi srdiečko len tak podskočilo a strávili sme pol dňa skákaním v nich. Pri aute stále tiekla teplá voda a domorodci, ktorí si kúsok od nás robili piknik, ma ponúkli pivom. Prečo? Lebo som ich poprosil, či by nemohli byť trocha tichšie, lebo spala v aute Elizabet.🤭😀 Ospravedlnil sa pustil sa so mnou do reči. Ľudia sú tu proste milí . Poobede kráčal k nášmu autu policajt a som myslel, že máme problém. Vysvitlo, že sa chce len porozprávať a ubezpečiť nás, že sme tu v bezpečí a on to tu stráži. Corona tu žiadna nieje, začala jeho prvá veta. Kúpil som mu pivo a on mi ponúkol na predaj domáci olivový olej. Proste policajt skoro ako u nás.  Tepla voda pri aute bola už len čerešnička na torte.😄 Večer sme sa rozhodli presunúť naspäť do Ksamilu na našu bielu pláž. Po ceste sme si dali ešte zastávku na plážach 

Heaven beach je v podstate súkromná pláž k hotelu čo tu je.

Monastery beach je pekná uzavretá pláž, ale v šikmom kopci, takže sme nemali veľmi miesto na státie.

Pasqyrave beach je pekná malá, ale náveterná pláž a parkovisko je na šikmej slnečnej ploche. Cesta sem je masaker, takže so slabším autom alebo obytňákom sa sem ani nepúšťajte.

Gjiri i hartes beach je klasická turistická pláž plná slnečníkov a mala tu byť aj potápačská základňa, kde som si chcel dohodnúť ponor. Na ich webe majú napísané, že majú ponory ku vrakom aj ku vraku trajektu, kde vidno zatopené autá. Robia ponory aj do Modrého oka. Hmmm, základňa sa nekonala, len opustený stánok a telefónne číslo. Škoda. Večer sme sa vybrali do mestečka na výbornú pizzu. Pre všetkych večera za 16eur. Na poslednej fotke vidno, kde sme spali. 😉

30den 25km na lodi

   Ráno sa mala konať naša odložená plavba loďou. Hmmm prvá čo nám dali sa po 15min pokazila a ledva sme sa s ňou vrátili do prístavu a druhá, čo nám dali po problémoch s výmenou paliva a zdržaní asi pol hodiny bola tak pomalá, že by som ju asi rýchlejšie tlačil. Niekto z hora nás dosť výrazne upozorňoval, že sa máme na loď vykašlať, ale neposlúchli sme. Plavba trvala asi dve hodiny, počas ktorých sme nanašli žiadnu peknú plážičku, ktorú by sme mali len pre seba a ani žiadne pekné miesto. Skoro som zaviazol na plytčine pri močiaroch a tak sme loď radšej rýchlo vrátili. Večer sme hovorili s kamarátmi, ktorí boli v Grécku a vymieňali sme si informacie ohľadne Covid obmedzení. V Srbsku sú nepokoje kvôli zavádzaniu obmedzení koli Covid, takže sa odporúča len tranzit. Maďarsko po novom nepúšťa zo Srbska do Maďarska bez testov a karantény. 

31 a 32 den bez pohybu autom

   Ráno sa opäť menia informacie ohľadne obmedzení. Cez Maďarsko je umožnený tranzit cez uzavretý koridor a každému bude meraná teplota na hraniciach. Fasa, viem si predstaviť tie kolóny. Chceli sme sa ešte zdržať na Balatóne.  Na pláži sme my, dve Polky na ceste po Balkáne, Česká rodinka a este jedna Albánska rodinka s deťmi. Spustí sa medzinárodný rozhovor na tému obmedzenia kvôli  Covid. Polky vravia, že prichádzaju cez Čiernu Horu z Chorvátska. Prešli všade úplne bez problémov. V Dubrovníku vraj bolo mŕtvo, ako sme my zažili v Skopje. Cez Macedónsko sa vraj nedá, lebo je tam koridor. Ja hovorím, že sme tadiaľ prešli bez problémov s prespaním v Skopje a nikto na hraniciach žiadny tranzit neriešil. Ok, že oni idú pokračovať do Grécka. Nato im my hovoríme, že z Albánska sa do Grécka nedá dostať dokonca ani na Korfu okolo, ktorého som plával na lodi. Česi vravia, že oni pôjde domov cez Macedónsko a Rumunsko aby sa vyhli kontrolám cez Maďarsko. Rumunsko je, ale zavreté, hovorím. Nieje. Už je otvorené. Super. Aj tak sme tam pôvodne chceli ísť, takže pojdeme aj my. Hľadáme na internete, ktoré prechody sú otvorené, lebo niektoré sú zavreté. My chceme ale po ceste ešte vidieť Uvac park v Srbsku takže pôjdeme cez Kosovo. Česi vravia, že to oni nebudú riskovať lebo na Srbskej strane nás nemusia pustiť. My sme ale naposledy úplne bez problémov prešli a cesta to bola určite lepšia ako okolo Ohridu. Proste medzinárodná kovbojka.😅 Každopádne na tom vidno, že normálni ľudia sa vedia vždy spojiť. Leonard sa skamarátil s Českými deťmi a my sme si tiež veľmi dobre porozumeli s ich rodičmi, takže sme zvyšok dňa predebatovali a Leonard sa druhý deň nešiel dočkať, kedy mu prídu kamaráti. Druhý deň sme šli pre veľký úspech znova na pizzu. Na druhej fotke je moj pohľad pri zaspávaní. Kôli tomuto sa oplatí cestovať.

33 den 139km plus 3km peso kanonom

   Doobedu sa Leonard zase nevedel dočkať, ale Česi prišli až okolo 12hod lebo im Nemec zablokoval auto a nemohli opustit penzion, kde boli ubytovaní. V ten deň odchádzali domov rovnako ako my. My sme mali po ceste naplánovanú zastávku pri Permete, kde sú termálne pramene a kaňon. Poobede sme k nim dorazili. Je ich tu dokopy osem a už od 17storočia slúžia na liečenie reumy a kožných nemocí. Jazierka su v podstate naskladané skaly, ktoré tvoria zábranu odtekajúcej vode, ktorá by tiekla rovno do rieky. Je to zvláštne, rieka je studená a jazierka teplé. Kaňon je krásny, ale s deťmi ťažko schodný. Kráčate v podstate vyschnutým korytom rieky. Miestami sa musíte brodiť po zablatenom dne po stehná vo vode. Celý sme ho neprešli, ale určite sa doňho pozrite, ak tu budete. Prespali sme na parkovisku pri jazierkach. Ludí tu veľa nebolo, ale bol piatok takže sa dalo čakať že ráno začnú chodiť. To sme tu už ale nechceli byť.   

34 den den debil, 557km na ceste

   Ráno sme sa šli okúpat a vyhnal nás chlap, že nejaká dezinfekcia sa ide robiť. Neskor som pochopil , že sme nemali zaplatené parkovné a boli sme za rampou, kde sa platilo. Aj tak sme sa nechceli zdržovať. Auto opäť nechcelo naštartovať, porozpájal som kábliky a chytilo, ale obava je znova späť

Po ceste som hladal mechanika, ale je sobota. Odbočil som k jednému čo som videl z hlavnej a bola to odbočka na pláž Spille. Uňho sa chyba neprejavila, zobral som si naňho číslo a šli sme na pláž. Na tejto pláži sme už spali v lesíku pri našej prvej ceste do Albánska. Teraz tu bolo veľa aut a cigánov v stanoch. Možno aj preto, že je víkend. Každopádne pláž bola skoro prázdna, kedže je veľmi dlhá. Pláží sme už mali naozaj dosť, takže som na večer, keď šli deti spať, vyrazil smer Kosovo. Cesta je tu rýchla, lebo ide diaľnica až na Kosovské hranice. Na Kosovskej hranici dolezitá colníčka chcela dat peciatku do pasu. Prosil som ju nech to nerobí, lebo nás nepustia do Srbska, ona, že vie a to nieje jej problém. Po desiatich minútach naťahovania a prosenia nakoniec nedala. Pomyslel som si , problém vyriešený. V Kosove neplatí zelená karta, takže si musíte zaplatiť poistenie. V podstate je to diaľničná známka, lebo za diaľnice neplatíte. Ďalší problém. V technickom mám kategóriu auta N1 a podľa nich je to nákladné a poistenie je 77eur. Vravím, že som bol u nich pred dvomi rokmi s tým istým autom a platil som za osobné 15eur. (čítaj tu) Pozrel v systéme a že áno, ale to musel kolega zle nahodiť. Fasa, teraz ešte zaplatím spätne aj za predošlú cestu. Zase pätnasť minút prosenia a vysvetlovania, že nemám nákladné auto. Je tam zapísaných sedem miest na sedenie a vsade vzadu sú sklá. Musí to byť nejaká chyba a budem to riešiť po návrate domov, Jazdím s tým už sedem rokov a nikdy nebol problem. Nechal som im tam nakoniec 20eur a ďakoval, že môžem ísť. 

Kosovo som preletel za 1,5hod a o 23hod som dorazil na novopostavenú colnicu Kosova. Všetko v poriadku. Na Srbskej strane problém. My sme opustili Srbsko pred mesiacom smerom do Bulharska a toto nieje hranica, takže ja nemôžem nelegálne vstúpiť na Srbské územie. Nepomohli prosby ani vysvetlovanie, že máme dve malé deti a potrebujeme cez Srbsko len tranzit. Otočil nás a že máme ísť cez Macedónsko. Mal som toho plné zuby. Za hranicami som zastal pred servisom Mercedes. Kosovo je tiež zemou Mercedesov, a dúfal, že ak ráno nenaštartujem, tam niekdo bude aj keď je nedeľa. 

35den 680km z toho 340km zbytocne koli obchadzke

   Ráno auto našťastie naskočilo, pán pred ktorého domom sme stali, sa opýtal, či niečo nepotrebujeme. Vodu alebo podobne. Dobrí ľudia sú všade. Diaľnica ide až na Macedonske hranice. Tu úplne bez problémov. Colník sa ma opýtal, či chcem alebo nechcem pečiatku. Radšej nechcem už žiadnu pečiatku, lebo aj tá jedina, čo som počas celej cesty dostal, mi spôsobila problémy. Od hraníc ďalej je to Strečno až do Skopje. Na Macedónsko Srbskej hranici, zase problém kvôli kontrole Srbov. Každé tretie auto kompletne vykladali, ešte aj tapacírung na kufry nemeckého auta rozoberali. Neviem či to neboli Turci z Nemecka, ale nevyzerali tak. Každopádne som bol rád, že mali práve robotu s nimi a nás nevykladali. Pol hodinka zdržanie. Pred Nisom sme odbočili smer Iron Gate 2, čo je prechod do Rumunska, ktorý by mal byť otvorený. Cesta cez milion zákrut hore a dole, nekonečnými rovinkami.... proste nekonečná po 340km obchádzke kôli tomu že nás Srb nepustil z Kosova. Iron Gate je v podstate priehrada a plavebná komora cez ktorú sa dá prejsť do Rumunska podobne ako v Gabčíkove. Na Srbskej strane usmiaty colník so mnou rozoberal, ako som si spravil skrinky do auta a ako cestujeme po Europe. 😀Rumunská kontrola na druhej strane Dunaja rovnako úplná pohoda. Odkiaľ idete a kam. Žiadne brutálne kontroly, lebo vchádzame do Šengenu z nebezpečných krajín. Štastnú cestu a kúpte si Vignetu, lebo u nás je povinná na všetkých cestách. Hmmm, poznám z Bulharska, aj s pokutou (čítaj tu) Vigneta sa kupuje na benzinke a stojí 3eur na 7dní. Menej ako by som zaplatil v Srbsku za mýta. Cesta popri Dunaji je pekná, ale nekonečná. Mal som v pláne zastaviť len na chvíľu vo Svetej Helene. Je to dedinka v oblasti Banat, kde žijú dodnes prisťahovalci z Čiech a Slovenska a rozpráva sa tu po Česky alebo Slovensky. Potom čo som na Rumunskej hranici nedostal do pasu ani pečiatku a nieto ešte nejaké tlačivo ohľadne tranzitu ako upozornovali na stránke nášho MZV, som vo Svetej Helene pokojne prespal. Je to čarovné miesto, kde zastal čas. Dali sme si pivo a džús v miestnej krčme a obchode so všetkým v jednom. Večer sa nám ozvali Česi z pláže v Ksamile, že nás videli na Iron Gate a či sme prešli, lebo ich nenechali prejsť, takže museli použiť ďalší prechod, kde už prešli. Sú vo vedľajšej dedinke 20km od nás. Ráno chcú ísť na kone. Radi sa pridáme. Ráno sa vidíme. Svet je malý. 😀

36deň 776km na ceste

   Ráno sme po nákupe v Lidli zamierili do dedinky Gernic, kam vedie najprv betonová cesta okolo starej bane na tažbu medi, potom peknou asfaltkou a nakoniec po hlinenej ceste až do čarovnej dedinky uprostred hôr. Po ceste je aj pekný vodopád. V dedinke sme sa stretli sckamarátmi a pozreli si, kde prespali za 20eur vrátane raňajok. V týchto dedinkách už ostali len starí ľudia, všetci mladí sa odsťahovali a za 20rokov sa to tu všetko rozpadne. Pani u ktorej spali má kompletný statok so všetkým, čo k tomu patrí. Prasiatka, kravičky, sliepky, traktor a viete si u nej kúpiť domáci šípkový džem alebo perfektný domáci syr. Zaspomínal som si na časy, keď som ako malé dieťa chodil k babke na dedinu a tam to presne takto vyzeralo. Dnešné deti to už nepoznajú, tak som bol rád, že to mohol Leonard a Elizabet vidiet. Bohužiaľ kone tu už nezoženieme, takže sme šli na prechádzku peši k mlynom, kde ešte stále občas melú múku. Po prechádzke sme sa rozlúčili a vyrazili na cestu domov. Na Rumunsko-Maďarskej hranici ani zmienka o koridore alebo nejakom povinnom rýchlom tranzite. Boli sme tretie auto a jediná otázka bola, ači sa nám páčilo v Bulharsku. Tú jedinú pečiatku máme v pase spred mesiaca. Cesta domov už bola rutina po diaľnici a cez Šahy, kde sa žiadne kontroly nekonajú, takže nikto ani nevie, či som ešte v Maďarsku alebo som ho už opustil. Mohli sme pokojne ostať na Balatóne. No nič, po návrate som volal na RUVZ a nahlásil som, že som bol na Balkáne. Máme byť päť dní v karanténe a potom ísť na test. Vysvetloval som im, že červenú krajinu som opustil pred štyrmi dňami a odvtedy len tranzitujeme a Rumunsko, kde sme sa chvíľu zdržali je bezpečné. Nezájem. Najbližší termín na test je budúci pondelok, takže doma musíme byť šesť dní a potom nám test povie či sme chorí. My sami to asi nezistíme, taký nebezpečný je ten Covid.😀 

   Test vyšiel NEGATIVNY pri všetkých. Nerozumiem, presiel som vsetky rizikove krajiny Balkánu a pohyboval som sa tam viac ako mesiac bez rusky rovnako ako ludia čo tam žijú a sme zdravý. Ja viem môžeme si gratulovať, že sme mali také šťastie.... 👍 

Len či to neznamená niečo iné.... 🤔