Na našu cestu som sa chystal rok a kvoli Covid som si už myslel, že sa ani neuskutoční. Keďže som využil možnosť materskej pre otca, tak mi bežal čas. Svet sa zbláznil a to čo sa deje vnímam ako snahu o kontrolu pomocou šírenia strachu. Každopádne na nás so strachom zbytočne pôjdu, takže napriek nezmyselným opatreniam vyrážame hned, ako je to možné. Pôvodná trasa mala smerovať opačne, ale musíme improvizovať podla aktuálne otvorených hraníc. Na cestu s nami vyrazila tentokrát aj moja mamina so synovcom Samkom, pod krycím menom Adi, ako mu celý čas hovorila Elizabet. Na cestu máme 2.5mesiaca z pôvodne plánovaných piatich. Písať budem na telefóne a finálne úpravy spravím až po návrate. Nechcelo sa mi brať notebook.
1den Srbsko na ceste 440km
Vyrazili sme az o 14hod lebo princezná Elizabet sa rozhodla si pospať viac ako obvykle. Prvá zastávka v BB mala byť len rutinné overenie neexistencie obličkových kameňov, ale dozvedel som sa, že v ľavej sa opäť začala výroba štrkopieskov a mám tam 3mm kameň. Kúpil som si kvapky a čaje a vyrážame. Na ďalšiu materskú dovolenku sa už nedostanem, takže ma kameň nemôže zastaviť. Cesta po diaľnici až za Srbské hranice k mestečku Subotica prebehla úplne hladko. Diaľnice prázdne a na hranici zdržanie 15min hodnotím na tento prechod ako super. Zaparkovali sme pri jazere pred Suboticou a celú noc nam tu robili miestny chalani diskotéku na autách. To by ešte šlo prežiť, ale miestna MHD bola z roku pred existenciou akýchkoľvek noriem a každé pohnutie z neďalekej zástavky by som prirovnal k štartu raketoplánu. Na ceste nás sprevádza aj nový hrnček ktorý nám nakreslila kamarátka Danka. Kto má záujem o podobný nájdete ju tu.
2den Srbsko na ceste 545km
Ráno sme si pozreli veľmi pekné mestečko Subotica a zhodnotili, ze Srby pozerajú na Covid triezvo. Bolo cítiť, že mesto býva plnšie, ale žiadne prehnané opatrenia sme nepostrehli. V Belehrade sme mali naplánovanú zastávku, ale keďže tam bola prietrž mračien, tak sme ju vynechali a pokračovali ku kláštoru, ktoreho meno neviem preložiť. Nájdete ho na mape trasy. Každopádne cesty k nemu dali pekne zabrať našim hrkotajucim zubom. Keď som vošiel na železničný most po ktorom pred chvíľou preletel vlak, tak som ešte netušil, že v protismere pôjde pokojne nákladné auto a bude tam behať pes. Hold iný kraj, iný mrav. 🤣 Mamina mala väčší stres, ja som sa len smial. Kláštor aj so záhradou je nádherný a mali sme co robiť vysvetliť Elizabet, že je to Wauuu, ale nesmie to kričať na plné hrdlo. Od kláštora na Bulharské hranice bola už cesta oveľa lepšia. Na colnici sme boli sami, Srbský colníci, mali práve čas na kávičku, tak nas tam nechali 20min čakať. Na Bulharskej strane sme vypísali tlačivo, že vieme ako sa máme správať ohladne Covid a mohli sme ísť. Nikto tu nemal rúška. Po prechode na Bulharskú stranu sme pochopili, že Srbské vytriasanie zubov bolo len zahrievacie kolo. Strašne cesty cez opustenú krajinu, kde to vyzerali ako po útoku zombie. V noci sme po chvíli bludenia dorazili ku hradu Belogradchik a priamo pod hradbami sme prespali.
3den Bulharsko na ceste 335km
V okolí hradu sú úžasné skaly a hrad samotný je v podstate len ich poklonou. Neberú tu karty ani eurá, takže som musel ísť do bankomatu, ale stálo to zato. Cestou odtiaľ skončili zákruty a začali nekonečné rovinky, ale stále s hrozným povrchom, takže natriasanie pokračovalo. Zastavili sme sa v meste Pleven, bola tu archeologická pamiatka. Pokojne skrtnite zo zoznamu želaní vidieť, pod ňou jazero a park, kde sa chodia venčiť miestny. Nič zaujímavé. Večer sme dorazili na parkovisko pred Etno village Etar, kde sme s dovolením správcu skanzenu prespali. Celú noc lialo ako z krhly.
4den Bulharsko na ceste 338km
Ráno som zistil, že mám defekt na zadnom kolese. Po prejdenych cestách v podstate zázrak, že len na jednom kolese. Nafúkal som koleso kompresorom, aby som zistil, ako rýchlo sfukuje a šli sme do skanzenu. Je nádherne vystavaný a krajší som ešte nevidel. Po návrate k autu som zistil, že koleso až tak nesfuklo, takže na ňom prejdem do neďalekého mestečka, kde mi z pneu vybrali skalu veľkosti malička. Opravili to a radšej som nechal spustiť všetky gumy na 2.7 na odporučenie mechanikov, znalych miestnych ciest. Boli veľmi milí a zhovorcivi, takže sme zhodnotili aj Covid, ktorý vyhodnotili ako nezmysel. Od prekročenia Bulharských hraníc sme mali pocit, že tu nikto Covid nerieši a to sa nám páčilo. V meste Veliko Tarnovo sme sa zastavili pri vysokom moste a pamatniku. Naobedovali sme sa tu a pokračovali k moru. Bulhari majú veľmi obľúbenú jednu dopravnú značku. Obmedzená rýchlosť. Na 1km ich vie byť za sebou aj šesť a vy pôjdete 90.60.70.60.90.50 nakoniec, keď už budete uplne zmagorený zo sledovania tychto znaciek,tak zistíte, že ste sa ocitli na diaľnici. Hmm to som nechcel, ale nebola iná možnosť ako pokračovať v ceste. Na najbližšom zjazde zídeme. Chyba, najhoršia cesta počas celej trasy. Umlateni sme dorazili pod Varnu. Smerom nahor som nechcel ísť, keďže Rumunské hranice sú aj tak zavreté. Dole chceme pokračovať až do Grécka. Pôvodne to malo byť cez Turecko, ale to je tiež zavreté. Nepodarilo sa nám nájsť žiadne miesto na prespanie pri mori, takže kemp Raj. Toto bolo skôr peklo, ale hlavne, že sme už pri mori. Počas dažďa sme postavili predstan, aby sme v ňom potom nesedeli, lebo medzitým prestalo pršať. 5eur za auto 2eur za osobu nieje veľa, ale za tento kemp by bolo aj 1euro veľa. Socialky hrúza, tieň žiadny, navyše mamine a Samkovi, kým sme sa šli prejsť na pláž ukradli všetky peniaze, ktoré neboli v trezore, ktorý má mamina v aute. Nám našťastie nezmizlo nič.
5 a 6den Bulharsko
Ráno nás zobudilo slnko. Cely den sme strávili na peknej plazi. Poobede sme si šli pozrieť okolie a zistili sme, že vedľa kempu je v lesíku krajšie miesto na státie a zadarmo. Po presune na toto miesto mi začal blbnut štartér. Po chvíli sa umúdril, ale uvidime dokedy. Strávili sme tu teda ešte jednu noc a deň na celkom peknej piesočnej pláži.
6 a 7den Bulharsko 44km na ceste
Odchádzali sme cez rozpadnuty kemp, ktorého torzo asi bolo to, kde sme stravili prvú noc. Po ceste sme sa zastavili v zabavnom parku Happy land. Čistá katastrofa za 35eur. Nefungovalo skoro nič a vyzerá to tu ako zábavný park v Cernobile. Pri otvorení to mohlo byť pekné, ale odvtedy sa sem asi neinvestoval ani LEV. Na pláži pri Dolnom Chifliku nebolo miesto na státie v tieni, takže sme sa o kúsok presunuli naspäť do divočiny, kde sme našli nádherné miesto na spanie pod stromami kúsok od prázdnej pláže s bielym pieskom. Na jednom aute sme odbehli na nákup do mestečka, kde zastal čas v 1985 a strávili sme na tomto mieste dve noci.
Ráno sme vyrazili na ďalšiu pláž, ktorú nám odporučili kamaráti. Po ceste nás zastavili na ceste policajti, že nemáme zaplatené za cestu. Nechápal som, tak mi ukázali fotky našich áut z toho kúska diaľnice, kým sme zišli na prvom zjazde. Nepomohlo toto vysvetlovanie. Zaplatil som 35eur pokutu a chcel odísť. Že mám zaplatiť aj za dnes 35eur, počkať dnes som na žiadnej diaľnici nebol, presuvam sa bočnými cestami medzi plážami. V Bulharsku musis mať Vignete aj na bočných cestách. Skoro ma šľak trafil. Dokopy za dva auta ľahší o 140eur a na najbližšej benzinke musíme kúpiť Vignete za 7eur na týždeň jazdenia po strašných cestách. 😤 Ďalšia naša Irakli beach je prevažne FKK a malo tu byť státie a spanie priamo pri mori.Hmm niekto to už sprivatizoval, takže sa k pláži dostaneme len pešo, ale našli sme pekné miesto na prespatie pod stromami cca. 200m od pláže, takže pohoda. Pláž je nádherná a plná stanov s ľuďmi ktorý tu priamo spia. Takto to tu asi bolo aj s autami, kým niekto nekúpil prijazdovu cestu ku pláži.
9den 131km
Rano nas vyhnal dazd, kedže cesty tu sú pokryté hlinou a ja som nemal chuť zaviaznuť v blate, ktoré sa začalo na ceste tvoriť. Vybrali sme sa do Nesebaru, kde som bol, keď som mal 8rokov. Mestečko je pekné a bolo úplne opustené, dali sme si obed v prázdnej reštike a pokračovali cestou cez Pomorie, ktoré je v podstate len zhluk hotelových rezortov v škaredom prostredí. Cez Burgas sme len preleteli, rovnako ako cez Sozopol a Primorsko kedže sme chceli stráviť noc v kempe. Potrebovali sme poprať veci po deťoch a baby potrebovali sprchy. Kemp Gradina vyzeral pekne, ale je tu možnosť len sezónneho statia a za pekné chatky chceli 180eur za noc. Google našiel odporúčaný kemp Atliman. Za cenu 20eur za posadku na noc sme mali k dispozícii všetko, čo potrebujete, pračku, letnú kuchynku a prístup na pláž. Ostavame dve noci aby sme si trocha oddýchli. Večer sme vytiahli kolobežky a šli sme sa previesť do mestečka. Celkom pekné aj keď opäť ľudoprázdne. Deti sa pohrali v detskom sade.
11 až 13deň 33km
Z kempu sme sa presúvali na juh až skoro k Tureckým hraniciam. Cesty sa tu zužujú a nájdete tu úžasnú pláž Silistar. Parkovné sa tu platí 2,5eur na deň, ale pokojne sme mohli ostať aj počas noci. Ráno som vždy vybehol zaplatiť parkovné na ďaľší deň a strávili sme tu štyri dni. Zažili sme tu krásne vlny a slintal som pri pohľade na surfistov, ktorí sa na nich bláznili.
14den 52km na ceste
Po ceste naspäť na sever sme v mestečku Sinemorec nakúpili a pokúsili sa dostať na peknú pláž, bohužial sme nenašli cestu, ktorá na ňu vedie. Zhora to bolo moc strmé a z druhej strany to blokovali autá. Pri ceste sme našli parkovať karavany a stany v lese. Šli sme sa pozrieť, či tu vieme prespať, ale zistili sme že je to kemp Delfin. Prístup k socialkám ďaleko, miesta na státie málo a ľudí pomerne veľa. OK, hľadáme ďalej. Pri dedinke Barbara sme našli peknú malú pláž s barom, ale pre autá nebol tieň a útesy, by boli len otázkou času, kedy by si z nich Elizabet išla skočiť. Pred Kitenom sme sa zastavili v jednom kempe. Miesto na státie škaredé a na pláž ďaleko. No nič, vrátime sa opäť na dve noci do kempu Atliman. Mestečko a detský sad na kolobežkách po druhé....😒
16den 12km na ceste
Presunuli sme sa na koniec plaze Primorska, pod stromami tu stáli dva obytňáky, tak sme si tiež našli miestečko v tieni. V baroch sa nedalo platit kartou. Pláž je pekná a na konci nie taká komerčná ako bližšie k Primorsku. Ďalší deň sme chceli vyraziť cez Burgas do Grécka, ale dozvedeli sme sa, že sa zmenila situácia a do Grécka sa bez vyplnenia nejakého dotazníka a vygenerovaného QR kódu s miestom, kde budeme spať nedostaneme. Super, Grécko si môžeme škrtnúť. Ostávame ešte v Bulharsku a uvidíme ako sa bude vyvíjať situacia.
17den na pláži a v meste
Ďen sme strávili na pláži, kde sa vybláznila hlavne Elizabet, lebo je tu plytká voda hadam 100m do mora. Volali nám Majo a Miso, že pridu za nami do Bulharska. Mamina sa oddeli a pojde do Ciernej Hory a my ich tu počkáme. V Čiernej Hore sme už boli dva krát a neláka nás to tam (čítaj tu). Kedže sa v baroch nedalo platiť kartou ani eurami, tak sme poobede šli na nákup do Primorska a do bankomatu. Ceny sú tu podstatne vyššie ako inde, kde sme doteraz boli. Počas nákupu nám volali chalani, že sa zmenila situácia a Bulharsko ani Cierna Hora uz niesu bezpecne krajiny a ak nechceme podstupit test, tak musime Bulharsko do troch dni opustit. Toto šialenstvo je na nervy. Mamina sa poberie smerom domov a zastavia sa na Balatóne, aby sa vyhli karanténe.
Ráno zase zmena, po navrate z nebezpecnej krajiny sa mame hlasit na UVZ a oni nam zabezpecia test zadarmo. Konecne nieco relatívne rozumne, keď niekto chce vedieť, či som zdravý, tak nech to zabezpečí a zaplatí. Ja budem riešiť moj zdravotný stav, ak sa zhorší a nie preventívne. Kedže sa nám tým pádom uzavreli všetky možnosti ako sa vyhnúť karanténe, ak sa nechceme hneď vracať domov tak sme si povedali, že ak už musíme absolvovať karanténu a cirkus s ňou spojený tak je jedno v ktorej "nebezpečnej" krajine budeme. V Albánsku sme už boli, ale museli sme ho predčasne opustiť (čítaj tu) Pozrieme si aj tú časť Albánska, ktorú sme nevideli. Ráno sme sa rozhodli pozrieť pláž Rapotamo na opačnej strane poloostrova. Cestou sme narazili na opustený bar a kurioznu značku daj prednosť potápačom. 😁 Na pláž Rapotamo sa nedá ísť autom, kedže je to prírodná rezervácia, takže auto zastavujeme cca.2km pri rampe a dole ideme pešo. Pláž je nádherná a užili sme si tu pol dňa. Po ceste naspäť sme sa ešte zastavili pri Bulharskom Stonehange. Je to krásne a mystické miesto z kameňov. Asi 2m čierny had medzi skalami baby vystrašil, ale nebol to prvý ani posledný had, ktorého sme pri pobyte v Bulharku stretli. Na noc sme sa presunuli na pláž Arkutino. Pláž pekná, ale ničím výnimočná. Prespali sme na parkovisku neďaleko pláže.
20deň Bulharsko-Macedonsko na ceste 779km
Rano masaker aut kedze bola nedela, takze sme sa zbalili a vyrazili prec. Od Bulharského mora sme vyrazili ráno smerom na Rovadinovo. Je to zámok vybudovaný ako Disneyland. Kúsok od neho je aj aquaperk, ale ten bol kvôli Covid zavretý. Zámok a okolie je nádherne vybudovaný a architekt, ktorý to celé vymyslel, musí žiť vo fantasi svete. Lacné to tu každopadne nieje a za tri koliečka na chrbte koňa, sme dali 5eur. Vstupné pre nás všetkých stálo 30eur a to sme nechceli ísť do zámku, ale len do okolia zámku. Každopádne odporúčam pre rodiny s deťmi. Kúpili sme si tu aj víno v krásnej vinnej pivnici. Cesta pokračovala smerom na Burgas, kde si Samko vypýtal zastávku v MC Donalde o ktorom sníval od začiatku cesty. Hamburger mu nakoniec nechutil. Pokracovali sme diaľnicou až ku Trajanovej bráne, kde sú pozostatky stavby, ktorá tu vznikla ako pamiatka významnej bitky medzi Bulharským a Bizantským cárom. Sú to len zrúcaniny a čakal som od toho viac. Každopádne je to len malá odbočka z diaľnice a dozvedieť sa niečo o historií je vždy dobré. Tu sme sa rozlúčili s maminou a Samkom. Mamina išla domov, aby nemusela ísť do karantény so zastávkou na Balatone, ten už je zelený.. Bulharsko a Čierna Hora sa zrazu zmenilo na červené krajiny, do Grécka sa nedostaneme lebo nemáme zaplatené ubytovanie, Rumunsko je stále uzavreté a ostatné krajiny Balkánu sú všetky červené. Ak sa nevrátime do 24hod do zelenej krajiny, tak budeme musieť ísť do karantény a na test. Domov nejdem ani keby mali sekery padať, čakal som na túto cestu veeeeeľmi dlho aby som ju po 20dňoch ukončil. To radšej absolvujem nezmyselný test. Nerozumiem prečo sa mám testovať ak mi nič nieje. Ak budem chorý, tak určite lekára navštívim, ale Covid je zjavne tak nebezpečná choroba, že nato aby človek vedel či ju má, tak sa musí otestovať. 😂Jediná možnosť, čo ma napadla bolo Albánsko, ktoré sme museli naposledy predčasne opustiť (čítaj tu) takže si ho zopakujeme. Z Albánska sa dá navyše preplaviť do Bari-Taliansko kde by sme mohli pokračovať na ceste, ale o tom už v ďalšom príspevku. (čítaj tu) Po rozlúčke sme odbočili z diaľnice smerom cez hory okolo jazera Iskar a hradu Mali hrad až ku Rilskému kláštoru. Cesta to bola veľmi únavná, lebo to bolo milión zákrut, ale povedali sme si, že lepšie ako fičať po diaľnici okolo Sofie. Ku kláštoru sme dorazili až večer a mali sme strach, že sa tam už nedostaneme. Milý pán nás pustil na nádvorie bez problémov a keď som chcel zaplatiť vstupné nechcel o tom ani počuť. V kláštore je možné sa ubytovať a absolvovať tu život mnícha. Asi dobrá čistička hlavy. Pred kláštorom auto opäť odmietlo naštartovať. Hmm tak ako tu zoženiem mechanika to netuším. Našťastie po rozpojení nejakých káblikov opäť naštartovalo. Netuším čo to môže byť za problém, ale začína ma to znervózňovať. Po ceste sa nám prechádzali divoké kone. Chcel som pôvodne prespať pri Stobských piramídach, čo sú kamenné útvary kúsok od kláštora, pomôžem si fotkou z netu, ale strach z toho, že v tejto opustenej krajine nenaštartujem bol silnejší. Pod pyramídami sme uložili deti spať pri naštartovanom aute. Čakala nás ešte dlhá cesta, kedže som chcel prespať až pri Skopje v Macedónsku, kde skôr najdem mechanika ak bude problém. Bulharsko-Macedónske hranice sme prešli úplne hladko, veď sme tu aj boli jediné vozidlo. Na Macedónskej strane sme zaplatili výpalné policajtovi , ktorý nás zastavil a začal evidentne šikanovať za všetko, lebo chcel do vrecka. Dal som mu 10eur a poďakoval. 😒 Natankovali sme lacnú naftu za 0,95eur na benzinke, kde som zažil ako predavač domácich upozornil, že by mali mať rúška načo mu len mávli rukou a zasmiali sa. V noci sme dorazili do Kaňonu Matka kúsok od Skopje. Zaparkoval som kúsok od jednej reštiky, lebo som netušil kde mám ísť. Pokračovanie našej cesty môžete sledovať (tu)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára