Mapa je aktívna takže sa s ňou dá pracovať, sú tam aj miesta, ktoré sme nestihli pozrieť.
Celá prejdená trasa má 5090km a prešli sme ju za 27dní
Po stretnutí pri Lidli sa dva mercedesy vydali smer Srbsko. Cieľom bola jaskyňa Stopica v horách na juhozápade Srbska. Počas cesty sme ešte v Macedónsku nakúpili pri ceste rakiu a ovocie za pár eur a samozrejme natankovali lacnú naftu. K jaskyni vedie veľmi úzka a kľukatá cesta, ktorá preverila naše autá aj žalúdky posádok. V niektorých miestach sme sa modlili aby nešlo niečo oproti, lebo by sme museli dlho cúvať aby sme sa vyhli. Večer sme konečne dorazili na parkovisko pred jaskyňou. Boli sme tu sami. Deti sa ešte pohrali a uložili sme sa spať.
Ráno moje lásky zobudilo slniečko a my sme sa vybrali do jaskyne. Je nádherná a takéto stupňovité jazierka som ešte nevidel v žiadnej inej jaskyni, a to sme ich už hoooodne prešli. Od jaskyne sme sa pobrali k neďalekým vodopádom. Je to krásne odpočinkové miesto pre rodiny. V podstate Plytvice v malom. Decká si zaslúžili nanuky, že vyšlapali všetky schody samé. Milión zákrutami sme sa vybrali smerom na sever. Zvolenčania sa následne oddelili a pokračovali domov a my sme sa vybrali naproti Behajovi a Garzonke, ktorý mali doraziť do Bosny na druhý deň. Cesta nás viedla popri hraničnej rieke Drina. Pripomínalo mi to trochu našu cestu do Rumunského Banátu popri Dunaji. (čítaj tu) Naobedovali sme sa pri detskom ihrisku a na brehu rieky sme náhodou našli veľmi pekný oddychový areál, kde nás na parkovisku privítali somáre. Elizabet sa povozila na poníku a Leonard na štvorkolke. Toto miesto určite odporúčam navštíviť. Prespali sme na brehu rieky kúsok odtiaľ. Leonard nám opäť pripravil večeru. 😁
Ráno sme prekročili hranice smerom do Bosny a zastavili sme sa pri veľmi peknom kláštore Tavna. Cesta pokračovala ku Etno dedinke Stanišiči. Je to nádherne vybudovaný areál okolo luxusne vyzerajúceho hotela. Oproti je aquapark, ktorý som deťom radšej neukázal. 😉 bolo chladno a nemal som chuť na tobogány. S Behajom a Gerzonkou sme sa mali stretnúť pri pyramíde Mesiaca až večer, takže sme si po ceste dali ešte zastávku pri hrade Srebrenik. Nemal som Bosnianske peniaze a kartou sa vstup nedal zaplatiť. Pán, ktorý tam vchádzal so skupinou Maďarských dôchodcov nám zaplatil vstup a s Maďarmi sme sa potom porozprávali o lyžovačke u nás. Veľmi milý ľudia. Následná zastávka bola pri jaskyni Bijambare. Vstup do národneho parku sa platil ako u nás v Slovenskom Raji a opäť sme narazili na milého pána, ktorý keď videl, že som sám s deťmi tak nás nechal ísť bez platenia. Teda, povedal, že to za nás zaplatí. Nechceli sme ísť do jaskyne, len sa prejsť ku nej. Bola to pekná prechádzka. Večer sme dorazili ku pyramídam a pokúsili sme sa výjsť do kempu čo je na mesačnej pyramíde. Cesta bola po dažďoch vymitá a čerstvo nasipaná hlina poriadne kĺzala. V polovici cesty som si povedal, že my tam síce vyjdeme, ale Mišo s Garzonkou sa za nami v noci aj tak nedostanú. Ostali sme teda na parkovisku pod pyramídou, kde v noci okolo druhej dorazil zvyšok svorky.
Decká sa zvýtali až ráno. Elizabet šťastná, že prišiel Adamko a Leonard sa tešil z Johanky a Martinka. Ja som sa tiež tešil z mne blízkych ľudí. Správca parkoviska je Mustafa Katastrofa, ktorý nás za malý poplatok vyviedol na pyramídu pešo. Kemp, ktorý je na vrchu je čarovný a škoda, že sa sem nedalo večer dostať. Majiteľ nám povedal, že deň predtým tú cestu vysipal a nie je ešte ujazdená. Škoda. Ak tu budete určite sa zastavte. O Bosniackych pyramídach som písal už pri našej prvej ceste okolo, takže sa k tomu nebudem vracať. Posádka Garzonky sa šla pozrieť aj do vnútra Slnečnej pyramídy, ale my sme tam už boli dva krát, takže som to tentokrát vynechal. V Sarajeve mal Mišo dohodnutú schôdzku s kamarátom, ktorý tu žije. Pozreli sme si centrum a posedeli v príjemnej kaviarni. Na večer sme sa presunuli cez milión zákrut k jazeru Boračko. Prespali sme za 5€ za posádku priamo pri jazere.
Ráno sme sa všetci okúpali v nádhernom jazere a bolo nám ľúto, že nemáme 4x4 lebo cesta, ktorou sme chceli ísť bola pre naše autá neprejazdná. Mala kopírovať krásny kaňon. Museli sme sa teda vrátiť milión zákrutami do Konjicu a odtiaľ popri gíčovo modrej rieke smer Mostar. V Mostare sme na počudovanie zaparkovali priamo v centre. Aďo to s Garzonkou dáva bravúrne. Chceli sme sa ísť pozrieť na most. Mišo sa vybral zlým smerom a po otočení na mňa kričí. "To sa musíš prísť pozrieť." Na dverách domu pred ktorým stál bola tabuľka, ktorá už nemohla byť veľavravnejšia. 11 je číslo nového začiatku a meno, ktoré tam stálo je priezvisko Veronikinej novej lásky. 😀 Most sme si pozreli, nafotili fotky ktoré ešte nikto nemá a videli sme aj skokana z mosta. Dali sme si kebab a rýchlo preč od davu turistov. Prespať sme chceli pri vodopádoch Kravica, ale je to tu samí zákaz a strašne veľa ľudí. Našiel som neďaleko odtiaľ nejaké menšie vodopády, kde sme so zvolením majiteľa pozemku prespali kúsok od vody. Je to tu čarovné a deti sa vybláznili vo vode aj napriek, prvotnému strachu, keď vo vode uvideli hada. Domáci nám povedal, že nie sú jedovaté. S chalanmi sme si dali v bare nad vodopádom pivo a užívali sme si pohodu. 😄
Ráno po raňajkách a okúpaní sme sa vybrali smer malá časť mora Bosny. Prešli sme celý poloostrov v Neume, ale miesto na státie sme nenašli. Zaparkovali sme na ceste, lebo baby sa chceli konečne okúpať v mory. Nejaký čas sme tu pobudli a potom pokračovali smer Čierna Hora. Na hraniciach sme sa celkom zdržali a pred Kotorským zálivom sme narazili na brutálne kolóny. Nevedeli sme nájsť miesto na prespanie, tak sme zabočili do prvého kempu pri ceste. Bol plný, ale veľmi milá a pekná dcéra majiteľa nám dovolila prespať jednu noc na ich vlastnom parkovisku z ktorého dala preč ich autá. Elizabet mala ten deň narodeniny a keď sme vchádzali do kempu tak som jej vravel, že bude mať oslavu. V tej chvíli nad morom začal ohňostroj a ona pišťala od šťastia, lebo si myslela, že to je pre ňu. 😁 Na oslavu nechcela tortu, ale špagety, takže som navaril pre všetky deti a Elizabet dostala srdce z kečupu. Všetci vrátane Poliakov vedľa nás jej zaspievali Happy birthday a veľmi sa tešila a hambila, keď je všetci gratulovali. Ďakujem Mati, že to takto zorganizovala, bolo to prekvapko aj pre mňa.
Ráno Aďo opravil odlomený výfuk pomocou dvoch kľúčov kým sa deti kúpali a vyrazili sme smer Kotorský záliv. Obchádzať sa nám ho nechcelo, takže sme nasadli aj s autami na trajekt, ktorý tam práve stál. Kolóny pokračovali a ja som to tu nespoznával. Pri našej poslednej návšteve Čiernej Hory tu bolo ľudoprázdno. (čítaj tu) Pláž Jaz, kde sa nám vtedy páčilo bola plná. Hľadali sme nejaké miesto pri mory a skončili sme nakoniec v opustenom kempe Crvena Glavica, kde sme na chvílu zastavili pri našej ceste aj my pred šiestimi rokmi. Vyzeralo to tu rovnako zle. 😁 Za pár eur sme tu nakoniec prespali a strávili deň na kamenistej nuda pláži. V bare sme pochopili, že Čierna Hora už začína byť Chorvátsko, keď sme za pivo dali 4€. Vybavenie kempu je kalamita, ale voda tečie a decká spolu poumývali riady po večery. Z nášho miesta státia bol nádherný výhľad na zapadajúce slnko.
Do poobedia ďaľšieho dňa sme ešte pobudli na nuda pláži, kde sme si postavili prístrešok pred slnkom a nebiť zlého prístupu do mora cez skaly, bolo by tu skvele. Fotky pochopiteľne nezverejňujem. 😁Deti sa vybláznili na nafukovačkách a body boardoch. K večeru sme sa po zastávke v obchode, kde nás tiež vyfackali ceny potravín presunuli do lesíka kúsok od ďaľšej nuda pláže. Nebyť neporiadku všade okolo, bolo by to veľmi pekné miesto tentokrát bez komárov.
Deň strávený pod skalami na peknej nudapláži so skákaním zo skál a šnorchlovaním v priezračnej vode. Elizabet sa z morskej vody nádherne začali krútiť vlásky. Následne presun do Ulcinju. Pozreli sme si hradby na kopci a Elizabet si vybrala darček na narodeniny. Leonard dostal nove šlapky, lebo staré sa už rozpadli. 😂 Veľkú pláž sme prešli cenú až na koniec k Albánskym hraniciam a kompletne si zaprášili autá a potom sme zaparkovali pod stromami, hneď na začiatku. Na konci sú kajtery a veľmi tam fúka. Raz sem musím prísť sám.
Ďaľší deň strávený na pláži s lehátkami za 10€. Voda na Veľkej pláži je plytká, o deti sa tým pádom netreba báť. V bare sme si dali pivko a deti nejaké čokoládové drinky. Večer presun do Albánska. Prvá miesto, kde to vyzeralo, že by tam šlo prespať bolo plné psov a po mojej skúsenosti so psami v Albánsku sme sa odťiaľ rýchlo pratali. (čítaj tu) Na konci mestečka Velipoje sme našli kemp. No, ono je to lesík vedľa reštaurácie, kde vám dovolia prespať a použiť toalety. Ľudia úžasne milý a večer o 23:00 nám pripravili královskú večeru pre všetkých za 60€. Albánsko je proste iný svet. (čítaj tu) našu poslednú cestu Albánskom.
Náš Maco akosi cíti, že ak sa má niečo pokaziť, tak v Albánsku. Je to krajina zasnúbená Mercedesom. Už večer predtým som počul čudné zvuky od motora a tak sme na to ráno s chalanmi pozreli. Vyzerá to na problém so servom. Šli sme za majiteľom reštiky a on nás bez váhania naložil do svojho auta a odviezol za mechanikom do servisu. Ten sa prišiel pozrieť na auto a povedal, že stačí doliať do serva lebo je vytečené.... nepozdávalo sa mi to, vytečené servo som už zažil na Mitsubishi v Grécku, ale to malo samostatný remeň a po odstrihnutí som síce prišiel o posilovač, ale domov som sa vrátil. My sme mali ten deň naplánovaný odchod domov, ale kedže budem sám s deťmi, tak som to nechcel riskovať. Mercedes má len jeden remeň a ten cvaknúť nemôžem. Vybrali sme sa teda s Aďom do 20km vzdiaľeného mesta, kde bolo na jednej ulici asi sto servisov. Hneď v druhom povedali, že s tým domov nezájdem a servo mi za 150€ vymení na počkanie. Najviac času nám zabralo nájsť bankomat. 😁Chlap presne vedel čo robí, celé to opravil a povyplachoval za 20min. Aďo sa dohodol, že mu dovezie ešte večer Garzonku aby mu zavaril výfuk. Po návrate zo servisu sme šli na pláž a rozlúčili sme sa s morom. Pred servisom sme sa rozlúčili s Behajom a Garzonkou. Sľúbil som Veronike, že jej doveziem deti na svadbu jej netere. Inak by som určite ostal ešte v Albánsku. 😕Chcel som sa čo najviac priblížiť na Slovensko, takže som ťahal okolo Skadarského jazera, ktoré som z tejto strany ešte nevidel až ku Durmitoru, kde boli nejaké požiare a prejazd cez dym nebol nič príjemné. Večeru sme si spravili na peknom mieste v meste Plužine. Deti som uložil spať a ja som potiahol hroznou cestou smerom k Sarajevu. Pri prameni rieky Bosna som nakoniec zaparkoval prespať.
Ráno sme si pozreli park okolo prameňa rieky a chceli použiť toalety. Toto bola kalamita. Celý deň sme strávili na ceste, naobedovali sme sa pri peknom rybníku v Chorvátsku a Maďarsko som prešiel mimo ďiaľnic. Večer sme dorazili do Žiaru nad Hronom, kde sme mali u Lucie z Mercedesu odloženú kolobežku, ktorú nám zobrali zo Srbska, aby nám nezavadzala. Dala mi dve tašky krásnych vecí pre Elizabet, začo jej ďakujem. Budem mať do čoho obliekať moju malú princeznú keď bude striedavo u mňa a u Veroniky, ktorá sa už medzičasom odsťahovala. Na jej radu sme prespali pri miestnom rybníku na peknom tichom mieste.
Ráno po raňajkách sme sa vybrali na neďaleké kúpalisko a keď som zbadal nápis nad šmýkačkou, tak som sa nezdržal smiechu, kto sa tu vlastne spúšťa. 😂 Večer po dni vo vode sme uvarili guláš a bolo nám opäť skvele.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára