Celá trasa mala 4.190km a prešli sme ju za tri týždne.
1.deň: prejdených 430km
Svorka sa tentokrát vybrala do Ázie. Presnejšie len na jej začiatok do Turecka. Hneď na úvod upozorňujem, že optika môjho telefónu dostala šedý zákal a všetky fotky sú tak trochu zaprášené. Na cestu som vyrazil sám s deťmi, na prvej časti cesty sa k nám pridala moja sestra so synom a naša mamina cestovateľka, ktorá s nami bola pred pár rokmi v Bulharsku. (čítaj tu) Minulý rok na jeseň sme sa potuľovali v oblasti Tokaj (čítaj tu) a nepodarilo sa nám dostať na zip linu kvôli počasiu. Rozhodli sme sa, že si to dáme teraz po ceste do Maďarska. Chyba lávky. Zipka síce premáva, ale moje deti sú ako pavúky a hmotnostný limit asi splnia až v osemnástich rokoch. Odišli sme opäť s dlhým nosom aj keď sme si užili aspoň bobovku, ktorú prvý krát absolvovala aj Elizabet. Je to dcéra svojho otca, takže od radosti pišťala a kričala "rýchlejšieeee" 😁Na večer sme prišli k obľúbenému jazeru Tisza a tu sme strávili na pláži týždeň. Elizabet mala v tom týždni narodeniny, takže si užila oslavu najprv s rodinou a následne aj s členmi svorky. Jeden deň sme sa vybrali pozrieť aj jazero plné lekien a okúpali sme sa tu po odbere krvi komármi, ktorých tu vraj bolo tentokrát výnimočne málo... no neviem, na mňa dosť. 😏Mamina s posádkou odišla v piatok a dve autá zo svorky Behaj a Garzonka(neskôr premenovaná na Mrazák) za nami prišli v sobotu.
7-8.deň: prejdených 740km
Po dni strávenom pri jazere, kde sa decká vyšaleli na skákacích hradoch na vode sme vyrazili smer Srbské jazero Zobnatičko. Prechodu cez Rozske sme sa vyhli oblúkom a prešli cez prechod Tampa. Pri jazere, kde do tretej v noci vrela zábava sme našli krásne miesto pod stromami kúsok od verejnej pláže s mólami na skákanie. Pri pokusoch deti zhodiť dospelých z móla som síce prišiel o hodinky, ale deti sa vyšaleli do sýtosti. Posádka Leštenky vyrážala za nami trocha neskôr ako plánovali. Rozhodli sme sa, že potiahneme ďalej na spodok Srbska. Tu sme nakoniec zaparkovali pri futbalovom ihrisku, kde sa pri nás pristavili Slováci z Martina, ktorí v tejto opustenej dedinke tiež prespávali. Deti sa zahrali futbal a naháňačku s baterkami. Výhľad na kaňon pod nami bol krásny a nad ránom za nami dorazila aj Leštenka. Svorka bola kompletná.
9.deň: prejdených 320km
Ráno sme sa chceli okúpať v rieke, ale prístup do nej nebol možný, tak sme nabrali v studničke pitnú vodu a starou cestou cez kaňon vyrazili do Bulharska. Na Srbsko-Bulharských hraniciach si posádky okrem Maca prešli očistcom nakoľko v autách v kolóne bez klímy mali 41stupňov. Kolóna sa nám podarila trocha obísť a skrátili sme si ju, ale aj tak sme tu strávili tri hodiny. Presun k moru nám trval dlhšie ako sme pôvodne plánovali nakoľko po ceste nám striedavo štrajkoval náš Maco, ktorému sa vrátili problémy z Albánska (čítaj tu) Leštenka, si povedala, že pôjde len v určitých otáčkach a zaklincoval to Behaj, ktorému v Sofii odpadol výfuk 😁Špecializovaný servis na opravu výfukov nám zavrel pred nosom. Výfuk šiel na nosič na zadných dverách, veď ideme do Turecka, tam nám ho niekto opraví. Prespať sme chceli pri peknom jazere Iskar. Bohužiaľ to tu vyzerá ako u nás na starom ramene Dunaja. Všetko oplotené a v krásnom rezorte Kamelot s jedinou plážou na jazere nám nedovolili prespať ak nie sme hoteloví hostia. Nocou sme sa teda presunuli kľukatými cestami k jazeru Batak.
10.deň: prejdených 265km
Prespávalo tu viacej camperov a karavanov, ale ako sa ukázalo boli to rybári. Boli sme unavení z predošlého dňa tak sme napriek zlému prístupu do vody cez blato ostali na tomto mieste celý deň. Monika Elizabetke zaplietla krásne vrkoče. Tieň sme si vyrobili pomocou nových plachiet čo sme objednali z Činy a osvedčili sa. Stromy žiadne a baby si nedali pozor na ostré slnko a spálili sa. 😎Cez deň bolo neznesiteľných 38stupňov. Okrem Maca nemajú ostatné posádky v autách klímu. Ďalší presun sme teda naplánovali na večer aj preto aby sme sa vyhli prípadným kolónam na Bulharsko-Tureckej hranici. Kolóny neboli, ale vytiahli sme si iných čiernych Petrov. 😀 Ja som sa obával otázok na hranici kvôli tomu, že cestujem s deťmi sám bez ich matky, ale počas celej cesty sa nad tým pozastavila len jedna colníčka. Počas kontroly sa ma colník vypytoval na elektroniku v aute a nešlo mu do hlavy, že nemám v aute televízor a elektrické cigarety. Zabudol som mu povedať, že mám drona a keď som musel otvoriť bedňu na zadných dverách, kde naňho pozerala mačeta a dron tak ma po skúsenosti zo Švajčiarska zamrazilo. Vtedy som skoro skončil v base za teleskopický obušok. Na moje šťastie ho zaujali jednorázové grily a kedže neboli elektronické, tak nás nechal prejsť. Mačeta v Turecku nikoho nezaujíma. 😂 Behaj s výfukom na nosiči zadných dverí musel ísť z neznámych príčin na rontgen, našťastie nenašli nič čo by im vadilo. Horšie na tom bol Mrazák. Aďovi končil pas v novembri a to je málo. 100€ za víza to vyriešilo, ale do 14dňí musí opustiť Turecko. Najhoršie obišla Leštenka. Ivan si zabudol vytlačiť nabiehajúcu zelenú kartu a kým sa nám ju cez poisťováčku podarilo v noci vybaviť, tak sme sa celkom zapotili. Hneď za hranicami sme si vybavili dátovú kartu aby sme mali prístup na internet za 46€/10GB. Prespali sme v opustenom parku v meste Edirne, kde nás celú noc strážila svorka tunajších psov.
11.deň: prejdených 180km
Po ceste sa Behajovi odmietol vypínať ventilátor chladenia. Ráno sme ho skúsili odpojiť, ale bolo to nad naše schopnosti. Prvý cieľ, nájsť servis kde zavaríme výfuk a opravíme ventilátor. V Turecku, tak ako na celom Balkáne sú oblasti, kde sú servisy pokope. Naposledy som to využil minulý rok ja v Albánsku (čítaj tu) V Edirne sme presne takúto oblasť tiež našli a mechanici si nás popodávali, pohostili čajom a Behaja dali do poriadku za smiešne peniaze v porovnaní s tým čo by zaplatil doma. Škoda, že som nemal viac času aj ja aby som si dal spraviť Maca. U mňa by to bolo na dlhšie a ja som musel vrátiť deti aj keď mám dva mesiace prázdnin. Maco a Leštenka vyrazili k moru hľadať miesto na prespanie a Behaj s Mrazákom za nami prišli večer. Mali sme vyhliadnuté pekné miesto pod stromami, bohužiaľ to bolo na útese z ktorého by sme sa do vody nedostali. Zaparkovali sme nakoniec priamo na pláži, kde stáli ďalšie camperi aj keď v tomto teple bez stromov to nebola žiadna výhra. Ešte, že máme plachty. Večer nálety komárov z neďalekej rieky. Hmm, predstavoval som si to tu trochu inak, aj keď sme boli radi, že sme konečne pri mori.
12:deň: prejdených 150km
More s pozvoľným prístupom. Voda teplá ako čaj a vonku 42stupňov v tieni. Strávili sme tu celý deň. Opäť večerný presun kôli teplotám na miesto pri majáku potom ako sa nám nepodarilo dostať kvôli zasypanej ceste na pláž ktorú sme mali vyhliadnutú. Na peknom mieste už niekto stál a nebolo tam viac miesta. Vrátili sme sa teda na pláž a zaparkovali päť metrov od lehátok pri mori.
Ráno krásne prebudenie priamo pri mori, čistučká voda. Okúpali sme sa, ale rozhodli sme sa, že tu neostávame. Chceli sme si nájsť pekné zašité miesto, kde budeme sami. Na mape sme našli vedľajšie cestičky až k moru. Ak sa chystáte do Turecka, jedno by ste mali vedieť. Vedľajšie cesty sú všetky štrkové, véééélmi prašné a často extrémne strmé. Naše autá sú bojovníci, ale na niektorých miestach by sa tu už zapotila aj moja stará Micina a nie to naše dva predohraby a dva zadohraby. Maco si zdolal strmý kopec a škoda, že z toho nemám fotku alebo video. Mal som z toho zimomriavky. Je to ten kopec rovno na titulnej fotke. Nakoniec sme sa dostali na miesto, ktoré sa nedalo zísť, ale z druhej strany tam išla asfaltová cesta. Celé sme to teda obišli cca.20km aj keď sme boli od peknej pláže len asi 30m vzdušnou čiarou. Po zaparkovaní sme sa rozhodli, že dáme autá pod strom. Mne sa podklad nezdal dosť pevný, tak som povedal, že tam vojdem najprv len ja aby ma mal kto vytiahnuť ak tam ostanem. Dobrá intuícia. Ostal som tam. Hodinu sme na horúcom slnku vyhrabávali Maca a ťahali ho odtiaľ dvomi autami. Samozrejme, že sme to celí spotení s popálenými kolenami od horúceho piesku zvládli. Sila svorky je nezdolná. 😜
14.deň: prejdených 83km
Po celom dni na pláži sme sa večer presunuli okolo mostu cez Dardaneli na peknú pláž plnú ľudí, ktorí postupne odchádzali a potešili sme sa, že máme konečne miesto pod stromami. Tešili sme sa na kúpanie ráno a posedeli sme si s chalanmi do neskorej noci pri autách. O jednej v noci prišli policajti, že tu nemôžeme spať a máme 15min aby sme sa zbalili a odišli. Keď sme od nich chceli, aby nám poradili kde sa tu v okolí teda dá prespať tak nás poslali do centra neďalekého mesta, že tam môžeme prespať. Policajt, ktorý nám to miesto ukazoval na mape vyzeral, že mapu vidí prvý krát v živote a keď ju približoval na telefóne tak sa čoraz viac zohýňal k zemi, takže sme po chvíli boli skoro pri zemi. 😂 Vybrali sme sa teda najprv do kempu čo sme našli na mape. Tu nám povedali, že kemp tu je, ale ubytujú nás až ráno a pred kempom nemôžeme prespať lebo je to chránená oblasť. V meste sme teda našli miesto, ktoré bolo označené "camper" značkou. Boli tri hodiny v noci a vo vedľajšom bare sedeli domáci. Šli sme sa opýtať či tu môžeme prespať. Vraj tam bežne stoja camperi. Ok, dali by sme si pivo. Odpoveď. Vyberte si tam z ľadničky. Koľko stojí. On nevie, to je bar jeho kamaráta a on tu teraz nie je. Nechajte cca. 1€ za pivo. 😁
Ráno po prejdení cez mesto sme videli to miesto kam nás posielali policajti. Hmmm, bolo na opačnom konci ako nám ukazovali na mape, pri mori a so stromami. Nájdete ho na mape. No nič. Presunuli sme sa do neďalekého prístavu a kompou za cca. 10€ sme sa preplavili cez Dardaneli do mesta Canakkale. V prístave sme sa pofotili pri Trójskom koňovi z filmu s B.Pitom a deti sa pohrali v parku pod stromami v tieni. Naše hľadanie peknej súkromnej pláže bolo stále neúspešné. Cestou sme opäť našli skratku, kde sme skoro zaviazli a zanadávali sme si lebo sme chvíľu predtým umyli autá v umyvárke. Zbytočne. 😒 Nakoniec sme kvôli vysokým teplotám zakotvili pri ceste z ktorej bol prístup na pláž len pomocou lana čo Mišo natiahol od auta. Na pláži sa nám prihovoril jeden starší Turek a poradil nám pekné miesto, kde by sme mali lepší prístup pre deti. Zhodou okolností som toto miesto mal aj ja poznačené v mape. Počkali sme tu v teplom mori do večera a následne si dali veľmi chutnú večeru v miestnej reštaurácií za pár eur. Následne sme opäť 20km prešli po štrkových cestách a na konci nás čakal kemping priamo pri mori pod stromami. Všetko super, cena 17€ na noc len večerné komáre kazili celý dojem. Ostali sme tu nakoniec štyri dni. More pozvolné a konečne osviežujúca teplota a priezračne čisté. Majitelia veľmi príjemní, každý večer postrekovali stromy proti komárom, bohužiaľ to veľmi nepomáhalo. Neďaleko kempu je údajný hrob Achilesa, tak sme sa tam boli v horúčave pozrieť. Nič tam nie je, len skala a nejaká diera v zemi. 😉Pri západe slnka sme si s Leonardom zahrali volej. Bolo tu skvele.
19.deň: prejdených 310km
Najbližšie dni sme strávili na krásnej pláži so slnečníkmi a lehátkami zadarmo na tak povediac prázdnej pláži len pre nás. Prvý deň boli aj vlny a jazdili tu kajteri. Veľká chyba, že som sa tam nešiel opýtať. Bol tak Bulhar, ktorý tam má kajterskú školu a mohol som si zajazdiť. Nasledovné dni prestalo fúkať. 😢 Po štyroch dňoch sme sa rozhodli, že nižšie už nejdeme lebo teploty boli neznesiteľné už tu. Mne sa čas krátil, tak sme sa dohodli, že si pozrieme ostrov Thassos. Trajekt by nemal byť veľmi drahý a máme to v podstate po ceste na Sitoniu a ja smerom domov. Pozreli sme si po ceste ešte Tróju, ale v rýchlom tempe lebo o 19:00 to tu zatvárajú. Baby chceli zažiť turecké trhy, tak sme sa zastavili v centre Canakkale, ale o 21:00 tu už bolo všetko zavreté, čo bolo obrovské sklamanie. Zvláštne, že v Turecku sa v noci nežije, tak ako v iných prímorských krajinách. Obrovským mostom cez Dardaneli sme pokračovali smerom k Turecko-Gréckej hranici, kde sa colníčka pýtala Aďa či som dobrý chlap, keď som sám s deťmi. Bola celkom pekná, tak ak mala záujem tak sa mala opýtať rovno mňa. 😂až k trajektu sme to nedali a zaparkovali sme pri mori na peknom parkovisku.
20.deň: prejdených 120km
Ráno nám policajtka povedala, že v Grécku nemôžeme takto kempovať. Poznamenali sme, že vedľa nás spia ľudia v osobnom aute a pod stromom je postavený stan. Ona, že to je v poriadku, že zakázané je spanie v autách ako máme my. OK. Do Grécka chodíme často a s týmto sme sa ešte nestretli, dúfam, že zas tak skoro nestretneme. Presunuli sme sa do prístavu v Keramoti, kde sme sa v podstate skoro priebežne nalodili na trajekt a za hodinu boli za 40€ na posádku na Thassose. Na mori boli vlny a celkom nás pohojdalo. Po pristáti sme sa vybrali na najbližšiu pláž Marble beach po akej ceste? Prašnej a rozbitej. Pláž to je slnečníková s barom, tyrkýsovým morom, bielym pieskom a vlnami. Proste gýčová Grécka nádhera. Decká aj s nami pišťali od šťastia. Autá sme mali pod stromami, ale po opýtaní sa na bare či tu môžeme prespať nám bolo povedané, že bohužiaľ nie. Vraj kvôli požiarom, ktoré sú práve na Rhodose sú sprísnené pravidlá pre kempovanie. Presunuli sme sa teda večer na pláž Paradis, kde nad plážou mali svoje stanovisko hasiči, ktorí nám nič nepovedali, že sme tam prespali.
21.deň: prejdené 30km
Ako sme zistili, časť tejto pláže je FKK, takže super a navyše tu boli fantastické vlny na ktorých sme sa všetci dosýta vybláznili a Leonard sa na bodyboarde aj zviezol na pár vlnách. Na druhý deň ráno ma čakalo nemilé prekvapenie v podobe prázdnej pneumatiky. Mám so sebou sadu na opravu defektov, ale sadu na prasknutý elektrón nemám. Hasiči nám zisťovali či je možnosť opraviť to na ostrove, ale bohužiaľ až na pevnine. Super. Cestou domov musím vyraziť skôr lebo na 1400km cestu sa vybrať na rezerve je veľké riziko lebo idem domov sám s deťmi. Zvyšok svorky tu ešte ostáva. No nič toto ma čaká až za dva dni. Teraz sme ešte chceli vidieť Giola lagoon, čo je morské oko v skale. Po ceste k nemu sme zbadali peknú pláž Livadi, kde nám Nemka na campere povedala, že prešla celý ostrov, ale toto je najlepšie miesto. OK, pozrieme večer morské oko a ak sa tam nebude dať prespať vrátime sa sem. Oko je v podstate cca.tri metre hlboký bazén v skale do ktorého sa dá skákať z rôznych stupňov skaly. Všetci sme si zaskákali vrátane Elizabet ktorá sa už naučila aj trochu plávať počas tohto pobytu. Prespať sa tu nedalo, takže sme sa vrátili na Livadi beach a večer si posedeli pri autách. Na ďalší deň nás čaká dvojdňová cesta domov.
Po krásnych troch týždňoch nastal čas návratu. Po raňajkách sme sa okúpali a rozlúčili so zvyškom svorky a vyrazili na cestu domov. Na trajekte deti kŕmili čajky z ruky a tešili sa z toho aj keď ich ďobla do ruky. Na pevnine som zastavil v servise, ktorý som si všimol po ceste na trajekt. Chlap mi vysvetlil, že oni to nerobia, ale môžu gumu vyzuť a odniesť do neďalekej dediny, kde to niekto robí. Bude to vraj trvať cca. hodinu. Super, to som ani nečakal. Za hodinu a pol to bolo všetko hotové a Macko prezutý. Celé za 70€. Potešil som sa a vyrazil smerom Bulharsko nakoľko sme mali kúpenú Bulharskú diaľničnú a ušetrím za mýto v Grécku a Macedónsku. Ani nie po 50km som začal mať pocit, že ma nejak vozí predok auta, ale bol som v miestach kde sa nedalo bezpečne zastať. Na prvom možnom mieste som zastal a na prednej pneu defekt a čo bolo horšie vďaka jazde na defektu zodratý bok pneumatiky. No nič, ak to nie je ďalší disk tak to opravím.... neopravím, skrutky sú tak dotiahnuté, že ich neviem povoliť. Musím dôjsť do nejakého servisu. Kompresorom, ktorý mám stále pri sebe som gumu dofúkal a pokračoval. V malej dedine som našiel ošarpanú benzinku na ktorej je nápis pneu servis a Taxi. Tento majiteľ, ktorý hneď prišiel ku mne keď videl mäkkú pneu je asi pán pre všetko v tejto dedine. Aj s pomocou dlhej rúry sme mali čo robiť aby sme skrutky povolili. Opraviť defekt nebol problém, problém je zodratý bok pneumatiky. No nič skúsim na nej ísť opatrne a ak praskne prezujem rezervu, skrutky sú už povolené. Prešiel som ani nie 20km a pri státí na horúcom asfalte na križovatke guma strelila. Priamo na križovatke som ju teda prezul za rezervu a dúfajúc, že nedostanem ďalší defekt vyrazil smerom domov. Bola sobota večer a novú gumu tu nikde nekúpim do pondelka. Ťahal som čo to dalo a deti mi úžasne pomáhali. Zaspomínali sme si na dovolenku na Balkáne, vtedy ešte vo štvorici, keď sme boli pri Rilskom kláštore, ktorý sme teraz míňali rovnako ako národný park Pirin (čítaj tu). Leonard nám za cesty nachystal fantastické burgre a spolu sa hrali a spievali sme si Slovenskú repovú scénu. Grécko-Bulharské hranice bez výraznejšieho zdržania a rovnako Bulharsko-Srbské, kde sme smerom dole stvrdli tri hodiny. V noci keď už deti spali som to potiahol až pred Srbsko-Maďarské hranice, ale aj o jednej v noci tam bola kolóna. Mal som toho dosť a povedal som si, že prespíme pred hranicou a ráno ich prejdeme.
Ráno som sa zobudil o 5:00hod a prechod zo Srbskej strany bol prázdny. Super. Na hranici colník zbežne pozrel pasy a pustil nás ďalej. Hovorím si, paráda na obed sme v kľude doma. Hmmm. Na Maďarskej strane sa colníci asi dohodli, že vyskúšajú koľko ľudia znesú. Bolo pred nami osem áut a strávili sme tu dve hodiny. Každé nechali stáť cca. 15min. Nič nerobili, sedeli a fajčili. Nechali vás vypnúť motor a čakať. Slováci, ktorí išli smerom dole sa nám prihovorili, čo sa deje na Srbskej strane lebo, že tam už stoja šesť hodín. Hovorím, že na Srbskej nás nechali hneď prejsť. On mi na to, že ich nechali hneď prejsť Maďari.... Super, tak niekto si tu vybavuje účty a doplácajú na to opäť ľudia. Je mi na vracanie z toho ako sa nechajú obyčajní ľudia, ktorými sú colníci, vtiahnuť do takýchto špinavostí. No nič. Od hraníc už išla cesta hladko až domov, žiadna ďalšia pneumatika už nepraskla a Macko nás opäť v zdraví doviezol až domov. Už sa tešíme na ďaľšie dobrodružstvo. 😁
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára