Čarovné Grécko

Mapa je interaktívna, takže zoomujte a klikajte na body. Každý obsahuje GPS, popis a fotku ako to na danom mieste vyzerá. Mapa v KMZ na stiahnutie je tu

   Grécko je moja obľúbená krajina. V minulosti som navštívil Korfu, Kretu a prešiel autom od Patrasu až k Aténam, takže na túto cestu som sa tešil. Boli tu malé obavy, nakoľko sme brali aj Leonarda. Nebola to jeho prvá cesta, bol už v dvoch mesiacoch v Chorvatsku, ale tam sme bývali v apartmáne. Teraz mal 10 mesiacov a chystali sme sa na tri týždne spať v aute a mali sme pred sebou cca.3500km. Leonard to zvládol úžasne.

    Cesta štandardne začala podvečer, aby si malý za Budapešťou na diaľnici mohol ľahnúť k pokojnému spánku. Cieľom bol Belehrad a vyhliadková veža Avala. Z Ružomberka je to cca. 600km, takže okolo tretej v noci sme tam bez problémov dorazili. Prespali sme v parku v okolí Avaly a ráno sa vybrali na vežu. Je z nej krásny výhľad a neďaleko od nej sme našli aj kešku z našej obľúbenej hry geocaching a skoro zabudli foťák keď sme sa zapisovali do logbooku.

 
   Poobede cesta pokračovala smerom ku kláštorom Meteora cez Skopje a v pláne sme mali zástavku pri jazere Ohrid. Pri nočnom prejazde cez Skopje sme si užili trochu strachu, keď nás zastavilo neoznačené auto na ktorom blikalo stop a vystúpili z neho policajti. V podstate ich zaujalo naše Mitsubishi a hlavne nechápali, čo robíme v noci v týchto končinách. Keď som im vysvetlil, že ideme na Meteoru zvyšok rozhovoru bol o aute. Pochopil som tu ešte jednu vec. Nieje veľmi dobré mať na karte nastavený malý počet povolených denných operácií.  Po desiatom platení asi 50 centov na mýtnych staniciach v okolí Skopje ma karta ďalej nepustila a pani nemala veľkú ochotu zobrať eura. Našťastie mám vždy tri karty z dvoch rôznych bank. Pri jazere Ohrid bolo úplne mŕtvo nakoľko bolo pred začiatkom sezóny. Každopádne je to pekné miesto a my sme si tu trochu oddýchli a pokračovali cez množstvo zákrut k Meteore.

   Po ceste sme našli čarovné miesto ktoré poznajú asi len domáci. Nájdete ho označené na mape na rieke Venetikos. Zdržali sme sa tu celý deň a fantasticky sa osviežili každý po svojom. 

    

   K Meteore sme dorazili ďalší deň večer a tie pohľady pri zapadajúcom slnku nám vyrazili dych. Ostali sme spať na mieste. kde sme mali všetky kláštory ako na dlani, ale bohužiaľ sa vyplnilo to, čo nám povedal jeden Americký turista, ktorého zaujali nálepky na našom aute. Vravel, že večer je tu strašne veľa komárov. Strašne veľa je slabý výraz. Nemali sme vtedy vyriešené sieťky na oknách, takže sme sa v aute varili vo vlastnej koži, lebo sme sa nechceli nechať zožrať zaživa. Tu sme na druhý deň prišli na najlepšiu ochranu pred komármi. Poradila nám to pani v obchode kde sme kupovali vodu. Je to v podstate tlejúca špirála z ktorej ide dym a máte od komárov v okolí pokoj.

   Druhý deň sme si dva kláštory prezreli aj zvnútra. Cca.300 schodov a 40stupňová horúčava v rifliach s Leonardom na rukách mi dalo pekne zabrať. Toto miesto je neskutočne krásne. Dám vám zadarmo dobú radu. Po schodoch kráčajte v kraťasoch, nepotrebujete mať na sebe dlhé nohavice počas výstupu ku kláštoru. Pred vstupom vám požičajú plachtu, ktorou zakryjete holé nohy. Je to určite lepšie ako sa pariť v rifliach hore schodmi ako som to predviedol ja. Každopádne neľutujem ten výstup lebo výhlad je odtiaľ fantastický a rozumiem prečo sa tu mnísi rozhodli žiť.

    Cesta ďalej pokračovala k Olympu. Chceli sme si ho pozrieť aspoň z diaľky lebo na túru s Leonardom sme si netrúfali. Pod Olympom sme navštívili krásny chrám  zasvätený Diovi a potom pokračovali až na parkovisko, odkiaľ sa stúpa na horu bohov. Spravili sme zopár nepodarených fotiek a pokračovali k moru. S fotkou Olympu si pomôžem internetom. Naša ani jedna nestojí za nič.

    Náš cieľ mal byť posledný palec oblasti Chalkidiky, ktorým je Athos. Nieje tak turistický ako prvé dva a sú na ňom krásne kláštory. Po ceste sme sa zastavili v mestečku Stavros. O mestečku som ani netušil, že existuje a zastali sme tu len preto že sme potrebovali tankovať. Očarilo nás natoľko, že sme tu v podstate strávili zvyšok dovolenky. Plaž je tu pozvolná piesková, množstvo pekných barov priamo na pláži aj v mestečku, ľudia milí a ceny primerané. Turisti sú tu len Bulhary a Gréci.

   Leonard si patrične užíval naše poobedné kávy v bare na pláži. Veronika si užívala obchody v mestečku každý večer. Veľmi milá obsluha baru a toalety hneď vedľa baru bolo to čo dopĺňalo pohodu. Navyše sme kúsok od baru tak povediac v centre mesta našli na parkovisku pod stromom perfektné skryté miestečko, kde sme v noci spali a cez deň sme mali auto v tieni takže aj keď Veronika varila v aute obed tak sme tam mali príjemný chládok. Čo viac si priať?

    

    

   Naše túlavé nohy nás samozrejme odviedli až k pôvodnému cieľu Athosu. Po ceste sme objavili úžasné pláže pre domácich. Náš cieľ sklamal. Kempy a pláže na poloostrove Athos boli komerčné a drahé a všade samí zákaz státia. Rozhodli sme sa, že skúsime potiahnuť ďalej na koniec poloostrova až ku kláštorom autom. Ale cesta skončila aj pre náš offroad na pláži, ktorá ako sa ukázalo bola súkromná a vyhodili nás z nej. 

    Rýchlo naspäť na tie úžasné pláže, čo sme objavili po ceste. Prespali sme tu pár nocí priamo na piesku kúsok od mora. Veronika si dokonca urobila záhradku pred autom s cestičkou až do mora. Proste nádhera. Domáci čo tu práve pripravovali bar na sezónu nám to bez problémov dovolili, keď sme si u nich dali pivo a slušne sme sa opýtali či im to nebude vadiť. Boli to zatiaľ jedni z najkrajších miest na akých sme kedy spali. Večer sme si založili oheň a k dokonalosti nič nechýbalo.

    Zvyšok dovolenky sme striedavo spali na opustených plážach, alebo v mestečku Stavros. Zakaždým na inom konci pláže, prípadne v mestečku Olympiada, ktoré ležalo medzi týmito dvoma bodmi a malo veľmi peknú promenádu na pláži. Nevedeli sme si ani vybrať, kde sa nám najviac páči.

    

    Keď sme sa tu začali trocha nudiť, vybrali sme sa opäť na Athos s úmyslom ísť si pozrieť kláštory loďou. Chceli sme sa pri niektorom z nich vylodiť a pobehať to tam autom. Chyba lávky, trajekt ktorý sme si vybrali nikde nestál, takže sme si všetko pozreli len z mora. Ženy síce do týchto kláštorov majú vstup zakázaný, ale aj tak sme ich chceli vidieť z bližšia. Po ceste naspäť do Stavrosu nám navyše začalo niečo brutálne smrdieť a prestal mi fungovať posilovač riadenia. Micine odišlo servo, zastali sme v mestečku Stratoni a hľadali nejakú pomoc. Našli sme servis, a keď sa pani domácej podarilo nájsť mechanika tak nám vysvetlil, že najlepšie bude odrezať remeň, ktorý poháňa servo a bez posilovača dôjdeme až domov.  So zapojeným remeňom sa servo točilo nasucho a hrozilo zadretie alebo zhorenie. Naštastie tento remeň poháňal len servo. S novým autom by sme boli nahraný, tam jeden remeň poháňa všetko. Micina ma remene tri, teda uz len dva. Od tej chvíle som si užíval cestu ako na starej Škode 120. Trocha sme kôli tomu pozmenili návratovú trasu, ktorá mala viesť cez Bulharsko ako je na mape. Realita bola, že sme sa cez Macedónsko vrátili do Belehradu. Dvojtonové auto bez posilovača budem radšej šoférovať po diaľnici ako cez zákruty. Bulharsko dáme inokedy.

    Na dva dni sme sa vybrali aj k veľmi peknej jaskyni Alistrati a do mesta Kavala. Mesto je klasické prístavné s vysokými hradbami, ale ničím výnimočné. Jaskyňa je krásna aj keď Leonard ju celú prespal na mojích rukách. Cesta ku nej nieje dobre značená a riadil som sa trocha aj intuiciou čo nás zaviedlo na poľné cesty. Veď máme offroad tak prečo ho trocha neprevetrať. Veronika sa bála, že sme sa stratili, ale ja som vedel, že smer mám správny len tu musela byť aj lepšia cesta. Našli sme ju až cestou od jaskyne. No tak som trocha poblúdil no a čo. 

   

   Prespali sme na noname pláži medzi ostatnými obytňákmi. Za nami v noci zaparkoval môj sen takže som sa ráno kochal. Vstúpili z neho manželia zo škandinavie, sadli na rozkladacie bicykle a vyrazili smerom k mestečku. Takto si predstavujem svoj dôchodok.

   Leonard bol počas celej dovolenky úžasný aj napriek malej nehode, keď si trocha popálil ručičku na odpudzovači komárov. Doktor, za ktorým sme šli kôli ošetreniu bol asi najhorší lekár, akého sme zažili a jeho návšteva bola úplne zbytočná, ale kto má dieťa pozná ten strach a radšej navštívi lekára, aby niečo nepodcenil a potom to ľutuje. Ocenil som tu, že mám cestovné poistenie pre celú rodinu lebo aj ked Grécko je v EU tak karta poistenca vám platí len v štátnych nemocniciach a tá bola najbližšia až v Thesalonikách. V turistyckých centrách nájdete len súkromných lekárov a u nich sa platí ak nemáte poistenie. Vybavovačky boli komplikované a malo to dohru ešte doma, ale nakoniec sa to všetko vyriešilo.

   Po troch krásnych týždňoch sme na jeden nádych dorazili až domov. Leonard skoro celú cestu prespal. Trochu adrenalínu sme zažili na Slovensku, keď po polnoci prvá otvorená benzinka od Šiah bola až vo Zvolene. Rezerva nám svietila už od Budapešti a Micina podľa mňa nádrž vylízala dosucha, ale podržala nás ako vždy.