Grécke ostrovy Kefalonia a Zakyntos

 S mapou sa dá pracovať, je tu podrobne zakreslená nami prejdené trasa tak si ju priblížte a klikajte na body. Každý obsahuje GPS a užitočné informácie. 
Mapa v KMZ na stiahnutie je tu a pracovná verzia s komplet informáciami je tu:

   Grécko milujem už od čias, keď sme ho ešte s mojimi sestrami a maminou precestovali na Škode Rapid, ktorá ako povedala moja sestra, nemala v zadu otvárač. Vtedy sme prešli dookola celý Peloponez a do Patrasu, sme šli loďou z Terstu. Spali sme v stanoch a bol to jeden z mojich prvých dlhších cestovateľských zážitkov. Pochopil som tu, že nieje podstatne, či máš čo jesť na ceste domov, lebo peniaze potrebuješ na benzín.
   Odvtedy uplynulo viac ako dvadsať rokov a do Grécka som sa vrátil na Korfu, Krétu (čítaj tu) a Chalkidiki (čítaj tu). Vždy bolo fantasticky a posledné zmienené miesto, bola na oplátku Leonardova prvá dlhšia cestovateľská dovolenka. Vtedy ešte na Mitsubishi. Mal len deväť mesiacov, ale verím, že z nej niečo v ňom ostalo.
   Dovolenka na ostrovoch Sardinia (čítaj tu) a Korzika (čítaj tu) sa osvedčila, takže sme si teraz vybrali dvojicu podobných ostrovov Kefalonia a Zakyntos.
  
Prvý den: prejdene 1039km, čas na ceste v pohybe 10:29hod
 
  Cestu sme začali pre nás neobvykle, uz okolo obeda. Vždy sme vyrážali do noci, ale tentoraz som mal pred sebou 1500km po nezáživnej dialnici, ktoré som chcel, čo najskôr mať za sebou. Ukázalo sa to ako dobrý nápad. Už samotné balenie bolo pokojné a odchádzali sme z domu v úplnej pohode s vedomím, že máme oveľa menej vecí ako inokedy a napriek tomu nám nič nechýba. Obed sme si dali vo Zvolene a cez Šahy, Budapešť a Belehrad sme v noci okolo druhej zastali na parkovisku kúsok za Skopje.

Druhý den: prejdene  538km, čas na ceste v pohybe 6:00hod

    Ráno po raňajkách sme vyrazili odhryzat  ďalšie kilometre s tým, že sme chceli absolvovať jednu spomienkovu zastávku pri rieke, ktorú sme našli cestou ku kláštorom Meteora počas poslednej cesty do Grécka. (čítaj tu) Na miesta, ktoré vám vyrazili dych svojou krásou, sa nevracajte. Potvrdilo sa nám to uz druhý krát potom, ako nás na druhý krát sklamal Durmitor v Čiernej Hore (čítaj tu). Rieka bola hnedá po dažďoch a niečo nehmatatelné tomuto miestu chýbalo. Prekvapilo nás keď, Leonard povedal, že si to pamätá. Mal len deväť mesiacov, keď sa tú smial od šťastia. Pokračovali sme teda v rýchlom tempe a večer dorazili na peknú ľudoprázdnu pláž na západnom pobreží. Cesta až sem vedie viac menej po diaľnici  a väčšie zdržanie, bol len hraničný prechod medzi Greckom a Srbskom. Dávkou trpezlivosti sa treba obrnit aj pri prechode horami od Thessalonik. Je tu asi sto tunelov a chlapci sa tu hrajú hru " hadaj aká bude rýchlosť v tomto tuneli" pred každým tunelom  je iná rýchlosť, takže tempomat môžete za Thessalonikami , pokojne vypnúť. Prvé more bolo chladnejšie ako sme čakali, ale osvieženie nám dobre padlo a Leonard výskal od radosti, takže všetko v poriadku. Nebol tu žiadny tieň na parkovanie, takže sme sa posunuli o pár km nižšie a v lesíku pri pláži, kde stálo ďalších cca dvadsať rôznych kemperov, rozlozili svoje spanie. Do mora som z auta, dohodil kameňom a celú noc nám krásne zblnkalo do ucha.

Treti den: prejdene 86km, čas na ceste v pohybe 2:42hod

    Asi ste si všimli radikálne spomalenie. Od vstupu na Lefkadu sa naša priemerka hýbala okolo 30km/hod. Cesty idú hore dole a klukateju sa celými Gréckymi ostrovmi. Ráno po prebudení nás čakala zatiahnutá obloha a schylovalo sa k búrke. Zopár sme ich uz pri mory zažili a vždy boli celkom nepríjemné. Ako posledná v Kotore, kde nas skoro zalialo blato z kopcov. Rozhodli sme sa,  teda nezdržovať na pobreží a vyrazili sme na cestu. Lefkada bola pre nas vstupnou bránou, lebo sme sa plánovali, z nej preplaviť na Kefaloniu. Podľa dostupných info z netu som zistil, že trajekt by mal odchádzať z mestečka Vasiliki o 10:00 a 16:00hod. Na Lefkade sme si chceli pozriet vodopády, čo boli po ceste a ak nájdeme pekné miesto,tu  prespať a ist ranným trajektom na ďalší deň. Ku vodopádom vedie nenápadná odbočka takmer neznačena, takže ak tam chcete ísť, čo určite odporúčam, tak si to pozrite na mape hore, alebo si ju rovno stiahnite tu. Ku vodopádom vedie od parkoviska pekný asi 600m dlhy turistický chodník, ktorý sa dá zvládnuť aj v šlapkách. Ja som si ho dal dva krát, lebo Leonard nám po ceste zaspal. Vybral som sa teda na prieskum, či to stojí zato a stojí. Mamina nám tu predviedla, že ako správna Liptáčka sa studenej vody nebojí a kvôli krásnym fotkám tam vliezla nahá. Stálo to zato. Cestou sme odbočili k jednému mestečku, ktoré bolo v podstate len prístavom pre jachty, zaujalo nás mestečko Nydri a vybrali sme sa ešte k jednej pláži, kde bolo cez park4night značené miesto na prespanie na pláži. Cesta sem bola strašne kľukatá a strmá. Ďakoval som macovi, za jeho úžasný rajd. Neviem si predstaviť, ako by sa sem dostal obytnak, takže ak sa tu nechcete zaseknúť, tak tam radšej nelezte. Na konci cesty je malá súkromná plažička s reštauráciou. Takže otočka a poďme rovno do Vasiliki. Prístav nájdete hneď ale búdku, kde sa dajú kúpiť lístky na trajekt, uz tak ľahko nie. Vybrali sme sa teda do prístavného mestečka, ktoré je celkom pekné a v jednej agentúre, čo ponúkala výlety loďou, som sa dozvedel, že pristav sa opravuje a loď na Kefaloniu nepremáva z Vasiliki, ale dočasne z Nydri. Fasa. Časi odchodov sú nezmenené. Takže naspäť ešte v noci a hľadať miesto na prespanie v Nydri. Do prístavu sa v noci skoro nedostanete, lebo od 19:00 do 2:00 sú prístupové ulici pre autá uzavreté. Že prečo? Lebo sú tu obchody a reštiky, kde sa prechádzajú turisti a z ciest sú tým pádom pešie zóny. Prespali sme teda kúsok od centra mesta na jednom parkovisku a ráno vyrazili na trajekt.

Štvrtý den: prejdenych 33km na trajekte za 1:50hod a 57eur, 1.5km autom.

   Na trajekt treba nacúvať, čo niektorým robilo problém, ale nakoniec sme včas vyplávali. Cestou sme popri lodi videli aj delfína, ktorého sme nestihli vyfotiť a za 1:50hod sme boli na Kefalonii v peknom prístavnom mestečku Fiskardo. Kúsok od prístavu je nádherná pláž Emplisi, kde sme nakoniec kúsok od mora prespali. Je tu veľa stromov a tieňa. Auto sme mali celý deň zaparkované vedľa nás, takže nám vôbec nechýbalo, že bar na pláži bol ešte zavretý. Mali sme svoj vlastný a prvý krát sme vyskúšali aj lazybag, ktorý sa hneď stal Veronikiným miláčikom, hneď po novom čajníku, ktorý pribudol v kuchynke. Večer sme sa šli previesť do mestečka, dali sme si najlepšie krevety aké sme zatiaľ jedli, takže sme si vypýtali  duplu aj napriek tomu, že za štyri krevety chceli 12,5eur. Cestou k autu sme našli detské ihrisko, takže si na svoje prišiel aj Leonard. Ja som bohužiaľ zistil, že máme v zadnej pneu klinec a sfukuje. Našťastie mám kompresor, takže som pneu večer nafúkal a pri otvorených zadných dverách s pohľadom na zátoku sme zaspali.

Piaty deň: prejdenych 68km, čas na ceste v pohybe 2:30hod

   Ráno som opäť dofúkal pneu a po raňajkách s úžasným výhľadom na východ slnka, sme vyrazili k najkrajšej pláži na Kefalonii. Po ceste sme márne hľadali pneu servis, tak sme sa zastavili  v malom mestečku, kde bola aj nejaká pevnosť, čo sme videli z kopca, ale v tej horúčave sa nám k nej nechcelo kráčať. Následne sme absolvovali obchádzku, lebo Gréci sa rozhodli hlavný ťah uzavrieť. Milion zákrut hore dole nás vyčerpali, takže sme boli radi, keď sme konečne dorazili na pláž Myrtos. Natáčala tu nejaký film vraj aj Penelope Cruiz. Ok. Pláž má biele jemné kamienky a gicovo modrú vodu. Na konci pláže je pekná jaskyňa a nieje tomu celému čo vytknúť, okrem davu ľudí. Pre nás je to čistá komercia a niesu tu žiadne stromy, takže večer sme sa pohli ďalej. Chceli sme ešte vidieť jaskyňu Melissani. Je to asi najfotografovanejsia záležitosť na Kefalonii. Nestihli sme ju, lebo sme si na krásnom mieste dali príjemnú večeru. Šli sme teda hľadať pneu servis do neďalekého mestečka Sami. Našli sme, ale chlapík už mal tiež zavreté. Na mape som mal poznačenu peknú pláž za kopcom. Je tu krásny bar, takže sme si dali pivo o Breezer za 9eur a posedeli na lehátkach pri zapadajúcom slnku. Na rozsiahlom parkovisku je veľa stromov, takže sme tu prespali.

  


Šiesty deň: prejdene 48km, čas na ceste v pohybe 1:45hod

   Ráno prvá cesta po dofúkaní pneu, viedla do servisu, kde mi chlap za päť minút a päť eur predviedol, ako mám používať sadu na lepenie, ktorú mám vždy zo sebou, ale nikdy som ju nemusel použiť. Nabudúce to už dám sám, pomyslel som si. Jaskyňa Melissani Lake je v podstate podzemné jazero, kde sa v jednej časti prepadol strop. Za 8eur na dospelého vás tu povozia na loďke. Celé to netrvá viac ako desať minút. Voda je z polovice sladká a z polovice slaná. Max hĺbka je 31m a je to celkom pekné, aj keď z profi fotiek som čakal viac. Kúsok odtiaľ je ďalšia jaskyňa Drogarati. Pekná aj keď pomerne malá jaskyňa, kde je zákaz foti,t ak ovšem nedáte dozorcovi tips. Foťáky tu len tak blýskajú. Je tam pomerne zima a dole ide veľa schodov. Naša cesta pokračovala na juh. Zastavili sme sa na obed v aute pri nemenovanej peknej plazicke, kde sme sa aj osviežili. Ďalšia zastávka bola pláž Skala, ktorá na prvý pohľad vyzerala, že tu ani nepribrzdime. Má modrú vlajku za čistotu, takže sme jej dali šancu a dobre sme spravili. Zaparkovali sme v tieni stromov vedľa baru a po slneni na piesočnej pláži, sme vyrazili na kurčuliach a Leonard na biku do mestečka. Boli sme tam za exotov a hlavne na malého sa každý usmieval. Našli sme ihrisko pri škole, kde chodia domorodé deti a Leonard sa tu s nimi vybláznil. Pri návrate k autu sme sa šli previesť ešte na koniec cesty, kde sme parkovali. Našli sme čarovné miesto pod stromami, tak povediac priamo na pláži. Samozrejme, že sme tu museli prespať. V noci som nemohol spať a hodinu som pozeral na mesiac, ktorý sa odrážal na rovnej hladine mora.

Siedmy deň: prejdene 73km, čas na ceste v pohybe 2:30hod, trajekt 26km, 1:30hod za 54eur

   Ráno sme sa po chutných raňajkách vybrali na pláž, kde boli veľké skaly a z nich vytvorené akoby súkromné koje. Ideálne miesto pre nudistov a presne tak to aj bolo. Užili sme si tu príjemné dopoludnie bez plavok a po obede v tieni stromu, kde sme mali celý čas auto sme vyrazili spoznávať južne pláže Kefalonie. Boli ťažko dostupné a maco dostal v strmých zrazoch poriadne zabrať. Držal sa statočne a musel som skonštatovať, že niekde by aj Micina na redukciach mala, čo robiť. Zastavili sme sa aj v pristave Pesada, kde ale nikto nebol a nebolo tu ani napísané, kam idú trajekty. Pokračovali sme teda az do prístavu Argostoli. Zastavili sme pri Lidly doplniť zásoby a uvarili obed. V Argostoli sme bohužiaľ zistili ,že odtiaľto sa na Zakyntos nedostaneme a že posledný dnešný trajekt odchádza za 20min z Pesady. Nasledovala stíhacia jazda, pri ktorej sa maco premenil na závodné auto a na trajekt sme sa nalodili dve minúty pred odchodom. Trajekt bol veľmi nepokojny a poriadne nás vyhojdalo. Keďže som pri zamknutí zabudol zapnúť funkciu odťah, tak sa na hojdanie patrične ozýval aj maco. O pol osmej večer sme pristáli v prístave. V mestečku sme sa nezdržali, lebo sme vedeli, že sa sem zajtra vrátime. Vybrali sme sa rovno na severný cíp Zakyntosu, kde je krásna reštaurácia s veternými mlynmi a 233schodov idúcich od nej až dole k moru. Leonard to dal celé sám a mamina si to dala smerom hore ako aerobik. Vedľa reštaurácie sme sa pod stromami uložili spať.

 

Ôsmi deň: prejdene autom 62km, čas na ceste v pohybe 2:50hod. Pozicanou loďou sme prešli 35km a vrátili sme ju až o 17:00hod.

   Ráno sme si prvý krát dali budík, lebo sme si uz zvykli vstávať okolo pol desiatej a ďaľší deň nás čakala plavba na požičanej lod,i ktorú sme chceli maximálne využiť. Mestečko žije len z prenájmu lodí a rozvážaní turistov ku pláži Navagio, kde v roku 1983 stroskotala loď, ktorá pašovala cigarety. Teraz je z toho najväčšia atrakcia Zakyntosu. Irónia ako nelegálna činnosť môže priniesť osoh poctivým ľuďom. V prístave vám hneď budú núkať lode, ako aj odvoz ku vraku cez Blue Cave jaskyne, ktoré sú po ceste. Ak si netrufate na vlastné kormidlovanie, tak vás tam zoberú za 15eur na osobu. My si radi čas riadime sami, takže nás loď vyšla 120eur plus 30eur spotrebovane palivo. Škoda, že sme loď nestihli rezervovat deň  vopred, bolo by to o 20eur lacnejšie. Čo už. Každopádne neberte hneď prvú ponuku, rozdiel môže byť až 30eur za tu istú loď. Žiadny preukaz riadenia člnu od vás nebudú chcieť a po päť minutovej inštruktáži vás rovnako ako na Sardínii pustia rovno na otvorené mor,e len s číslom telefónu na majiteľa lode. Ak by bolo dačo treba, zavolajte. S riadením takýchto člnov už mám skúsenosti ,takže to nebol problém, len boli dost veľké vlny a Leonardovi sa nepáčilo ako nás hádže, takže nám cesta ku vraku trvala viac ako hodinu. Pláž zakomponovana medzi obrovskými útesmi a vrak uprostred sú gicove. Masaker ľudí, ktorých sem vozia výletné lode z celého Zakyntosu a Kefalonie bol strašný, takže sme sa tu moc nezdržali. Aj tak sme sem nezapadali, lebo stále nemáme selfie tičky. :-) Cestou naspäť sme si našli opustenu pláž, kde sme sa mohli opaľovať nahí a úplne sami. Prezreli sme si aj Blue cave, čo su v podstate len vodou vymýte otvory v útesoch. Je to pekné a celkom som si tu precvičil svoje kormidelnícke schopnosti. Pozrite si video na konci. Po vrátení lode sme sa šli pre veľký úspech na tú istú pláž pozrieť zhora a je to úžasný pohľad z tých obrovských útesov. Každopádne nič pre ľudí so strachom z výšky utesy, idú od mora kolmo hore cca.180m a na krátku 500m prechádzku si určite obujte niečo pevnejšie ako šľapky. Po ostrých skalách sa zle ide. Na západnom pobreží sme ešte pozreli jeden malý "pirátsky" pristav, kde sa ale okrem požičanie lode nedalo nič robiť, takže sme sa pobrali na opačnú stranu ostrova. Schyľovalo sa k noci, takže som viac tlačil na auto a brzdy to patrične dávali znat zápachom. Pláž Xigia nemala miesto, kde by sme mohli prenocovat, takže sme to potiahli az do Alikanas. Leonard sa tu ešte trocha pohral na ihrisku, kým som ja hľadal miesto na prenocovanie. Nakoniec sme našli miesto pod stromami kúsok od pláže so sprchami.

Deviaty deň: prejdene autom 47km, čas na ceste v pohybe 2:30hod.

   Celú noc hrala muzika z baru oproti ponad vodu, takže to bolo ako spať na diskoteke. Ráno sme sa zobudili rozbití. Na pláž sme to mali asi 20m a vstup do mora bol asi 100m voda po kolena, takže idealne pre deti, ktorých tu bolo dosť. Leonard si našiel kamaráta a jeho mamina, ktorá bola domáca nám po srdečnom rozhovore odporučila pláž Kalamaki ako najlepšiu na Zakyntose pre rodičov s deťmi. Určite sa máme vyhnúť Laganasu, lebo tu sú ožratí pubertaci a všade špina. Kalamaki som mal poznačenu ako jednu z ďalších destinácií, takže sme sa tam vybrali po obede. Po ceste sme sa zastavili v typickom turistickom mestečku Tsilivi kde je Aquapark za 14eur pre dospelého. Je tu dlhá piesočná pláž na ktorej poriadne fúkalo, takže tu bolo aj zopár kaitistov. Parkovisko bolo bohužial bez stromov, takže sme pokračovali ďalej. Pristavným mestom Zakyntos sme len rýchlo prešli, lebo sme vedeli, že sa sem ešte vrátime. Pokračovali sme smer Kalamaki. Pláž je nekonečne dlhá a priamo nadväzuje na pláž v Laganase. Ohraničená je veľkými skalami, ktoré idú až do mora a na druhom konci je nudapláž. Na pláž prichádzajú zahrabať vajcia morské korytnačky, takže tu najdete také drevené ohrádky, na ktorých je napísane, kedy tie vajíčka korytnačka zahrabala. Na pláž je zákaz vstupu po siedmej hodine večer ako na ďalšie pláže v okolí práve kvôli týmto korytnačkám. Sú tu tri parkoviská, ale len na jednom pár stromov, takže sme sa pobrali do Laganasu do neďalekého Eldoráda, pozriet pubertakov . Zamierili sme rovno do prístavu k malému ostrovčeku, na ktorom je malá súkromná pláž patriaca baru, ktorý tu je. Vedie sem romantický drevený mostík. V prístave nás hneď zastavili predavači výletov a ponúkli nám plavbu za korytnačkami, jaskyňami a na neďaľeký ostrov Marathonisi. Tento ostrov je tiež nazývaný korytnačím ostrovom, lebo sem chodia korytnačky čo? Správne, klásť vajíčka. Cena za trojhodinovú plavbu na žltej lodi s presklenným dnom bola 15eur na dospelého. Leonard zadarmo. Dohodli sme sa teda, že na druhý deň pôjdeme. V peknej reštaurácii na pláži sme si dali večeru a kedže vedľa sa odohrávala svadba, tak sme si pozreli aj nádherný ohňostroj a potom sme si zatancovali na pláži, začo sme utŕžili potlesk od svadobčanov... :-) Večerné mestečko sa predviedlo opitými puberťákmi. Noc ešte len začínala, ale to tu už vrelo ako na Ibize a to čo dokázali na seba navliecť poväčšinou tučné angličanky, tak to bolo panoptikum, ktoré sa len tak nevidí... bohužial sme v tom údive nestihli nič nafotiť. :-)To by ste sa pobavili. Kúsok od centra som zabočil do vedľajšej uličky a našiel pod stromom v okrajovej časti mesta perfektné miesto na spanie. Strávili sme tu nakoniec tri noci s prestávkami.

Desiaty den: prejdene autom 27km, čas na ceste v pohybe 2:00hod. Na lodi 19km 3:30hod

    Ráno sme vyrazili na "ponorku". Loď bola skoro plná a dostať sa do podpalubia bolo na etapy, takže klasický turistický masaker pre ovce. Leonard si pozrel korytnačky, aj keď lepšie ich bolo vidieť z hornej paluby, keď sa nadychovali. Celé to funguje tak, že kapitán nájde na mory korytnačku a potom okolo nej loď krúži 20min, kým ju nevidia všetci zhora aj zdola. Po otázke či ju všetci videli sa pokračuje ďaľej. Skoro ako keď som bol na Sri lanke (čítaj tu) a mohol som sa priamo na nej povoziť. Aj keď mi chcela cvaknúť do prsta, bol to určite krajší zážitok. Jaskyňa Keri, ku ktorej nás následne zaviezli, bola ešte väčšia fraška. Zastavil s loďou asi desať metrov od diery v skale na útesoch. Všetci pocvakali foťakmi ako japonci na Václaváku a mohli sme pokračovať. Na ostrove Marathonisi sme zastavili na 30min. Na pláž, kde sa tlačili ľudia z ďalších troch lodi sa všetci vyhrnuli, ale ďalej na ostrov sa nedalo ís,ť lebo korytnačky čo? Správne. Kladú vajíčka. Ja som si zašnorchnoval okolo našej žltej ponorky a nafotil spod vody pár fotiek. Podplával som si ju a skoro som sa vynoril pri vrtuli lode, ktorá sa práve chystala odplávať. Nerozvážny blbec som. Čo už. Po výlete sme si šli s Leonardom zajazdiť na motokárach, kde nás vytriaslo ako detvy. Majiteľ mal partnerku z Košíc, takže sme chvíľu podebatovali a išli pod náš strom pripraviť večeru. O 18.00hod otvarajú v mestečku Kalamaki zabavný park pre deti, ale skôr ako o 21.00hod sem nechodte, lebo sa tu uvaríte. Malý sa vybláznil na elektrických autíčkach, aj na asi desiatich skákacích hradoch. Na noc sme sa uložili pod strom a Leonard celý horel. Mysleli sme, že od šalenia, ale noc sme strávili zrážaním teploty studenými obkladmi a paralenom.

Jedenásty den: prejdene autom 45km, čas na ceste v pohybe 2:20hod.

    Ráno sa zobudil s bolesťami bruška a hnačkou. Hneď sme vyrazili do nemocnice v Zakyntose. Nemocnicu som za pomoci Sygicu našiel hneď, ale ako sa do nej dostať na to som neprišiel, takže poliklinika v meste. Zaparkovať v týchto úzkych uličkách s päť metrovým vanom nieje sranda, takže som skoro zablokoval jednu ulicu, ale bolo mi to jedno. Poliklinika bola kalamita a lekárka na pediatrií podľa mňa práve zvažovala svoju samovraždu. Lámanou angličtinou nás poslala do nemocnice, že mu tam zoberú krv a o dva dni nám povedia, čo by to mohlo byť. Tak to nie. Laganas je pre turistov a musí tam byť nejaký súkromný lekár. Nasäť do Laganasu, kde som opäť pomocou Sygicu našiel súkromné zdravotné stredisko. Ochota personálu aj prístup lekára perfektný. Malého prezrel a predpísal nejaké rozpustné prášky na bruško, sirup na teplotu a povedal čo mu máme dať jesť a čo určite nie. Poobede máme opäť prísť, aby ho skontroloval, či sa stav nezhorší. Na kontrole sme tam boli potom ešte tri krát. Poistenie na cesty mám pre celú posádku riešené cez moju kreditku od VUB. Po zavolaní na kontaktné číslo mi dali číslo poistnej udalosti a skontaktovali sa so zdravotným zariadením. Všetko ostatné vrátane peňazí vyriešili oni. Takto si to predstavujem. Nemám čo vytknúť. Deň sme strávili v tieni nášho stromu oddychovaním a Leonard si pospal čo mu pomohlo a zmizla mu teplota. Večer sme šli trocha ku skalám na pláž Kalamaki do tieňa. Naše dieťatko sa nám tri dni trápilo, ale jeho stav sa zlepšoval. Je to bojovník.

Dvanásty deň: prejdene autom 35km, čas na ceste v pohybe 2:30hod.

   Všetci vám budú tvrdiť, že oblast Vasilikos je najkrajšou časťou ostrova Zakyntos. Nachádza sa južne od mesta Zakyntos a je tu množstvo nádherných pláží. Porto Zoro a Porto Azuro sú kúsok od seba a predpokladám, že majú rovnakého majiteľa, lebo sú v jednom štýle. Sú tu krásne bary a priamo na pláži Porto Zoro je menší hotel. My sme do večera ostali na Porto Azuro. Na jej okraji je časť, kde nemusíte platiť za lehátka, takže sme si tu rozložili naše lazybagy a ja som si šiel zašnorchlovať ku skalám, čo sa týčia z vody. Nafotil som tu väčšiu chobotnicu, čo stačilo nato, aby Veronika vedela, že ku skalám sa nepriblíži. :-) Večer sme sa vybrali ešte južnejšie s cieľom nájsť pekné miesto na prespanie. Minuli sme pláž Bananas, na ktorej sa dajú praktikovať asi všetky druhy športov, ale nás neočarila. Prišli sme až k pláži St.Nicholas beach, ktorá bola malá a na jej kraji bol nejaký kostolík. Chceli sme sa ísť prejsť do mestečka, ale žiadne tu nieje. Sú tu len hotely pre dôchodcov a asi dva bari a tri obchody. OK. Posledná šanca, pláž Gerakas. Po príchode sem sme mali poci,t že sme na konci sveta. Jedna prázdna reštika a parkovisko na futbalovom ihrisku, čiže bez tieňa. Mali tu byť aj morské akvaria. Boli. Akurát, že v nich chýbali ryby. Táto časť naozaj na začiatok sezóny len čaká. Chceli sme si teda pozrieť aspoň pláž, ale strážnik nás tam nepustil, lebo je po siedmej a korytnačky čo?  Sprááávne. Celé to tu veľmi pripomínalo Korziku (čítaj tu), kde boli tiež samé brány, súkromné cesty a pozemky. Kedže už bola skoro noc, tak sme zaparkovali pred jeden hotel medzi autá hostí , ktoré mali z požičovní.

  

Trinásty deň: prejdene autom 37km, čas na ceste v pohybe 2:00hod.

    Ráno sme šli na peknú pláž Gerakas, kde sme večer zahliadli označenie nuda pláže. Nuda bola ale situovana v kamennej časti, kde by sa Leonardovi nepáčilo, takže sme ostali v plávkach na priamom slnku, len pod slnečníkom. Nie ďalej ako 5m od mora, nesmiete tu stavat vysoké hrady z piesku a nesmiete zapichávať slnečníky do piesku. Korytnačky tu totiž chodia... Sprááávne...Potom čo nám pani ochranárka vysvetlila, že slnečník nieje dovolený, sme sa zbalili a odišli. Na priamom slnku sa nedalo vydržať a Leonard ešte nebol v 100% stave. Cestou naspäť sme sa zastavili pri pláži Baya. Sú tu free prístrešky pre autá, aby neboli na priamom slnku, ktoré boli ale všetky obsadené. Naštastie sme našli miesto pod stromom. Leonard si tu opäť výdatne pospal, čo mu prospelo a ja som skoro vyletel na štyroch černochov, ktorý sa rozhodli za naším autom driftovať na štvorkolkach. Zdvíhali tu prach do výšky a bola len otázka času, kedy do nejakého auta nabúraju. Ľudia sa len prizerali a vtedy som si uvedomil, aký je jeden človek pred takouto skupinou buranov, bezmocný. Vrieskali a robili bordel a aj tak im nikto nič nepovedal. Vytáčalo ma to do nepríčetna, ale z ich správania bolo jasné, že akákoľvek pripomienka, by mohla viesť len k zhoršeniu situácie. Sám by som proti štyrom o hlavu vyšším nič nezmohol. Ostávalo len dúfať, že ich to prestane baviť. Naštastie prestalo skôr, ako sa niečo stalo. Na večer sme sa presunuli do Zakyntosu. V prístave som zistil odchody ľodí do Killini a chceli sme sa ísť pozrieť na hradby nad mestom. Použil som nesprávnu cestu aj ked Sygic ma posielal opačne. Úzke uličky so 180stupnovými otočkami v brutálnom stúpaní, by dali  zabrat aj Micine na redukovaných rýchlostiach. Maco to zvládol na jednotku ,,aj keď som si myslel, že tu už ostaneme. Bohužiaľ sme hore zistili, že pristup na hradby je každý den do 15.00hod okrem soboty. Takže sme zišli dole do mestečka a po nacúvaní do jednosmerky, kde som zaparkoval sme sa šli poprechádzať. Prístav je krásny a pri nočnom osvetlení má zvláštne čaro. Leonard chcel ísť na elektrické autíčka, takže sme sa po ceste zastavili znova v zábavnom parku. Prenocovali sme pri pláži v Kalamaki, lebo som sa ráno chcel ísť opýtať na potápanie.

Štrnásty deň: prejdene autom 13km, čas na ceste v pohybe 1:20hod.

 
   Sám neverím, že to vravím, ale pláží a slnka sme už začínali mať plné zuby, takže sme ráno zamierili do neďalekého Water vilage aquaparku. Vstupné pre dospelého 18eur, Leonard zdarma. Parkovisko priamo na slnku preverilo ventilátory na bočnom okne. (čítaj tu). Nechal som ich pustené celý deň a krásne nám udržali v aute príjemnú klímu. Po príchode domov dorobím ešte dva a bude to lepšie ako klíma. Aquapark bol menší ,ale veľmi pekný a čistý. Ja som si užil zopár strmších tobogánov a Leonard atrakcie pre menšie deti, ktorých je tu veľa. Krásne sme si oddýchli v tieni stromov a jediný šok bol, keď park o 17.00hod zavreli, takže sme ledva stihli sprchu, ktorá bola ľadová. Teplú vodu asi minuli hostia pred nami. Dopriali sme ju teda aspoň nášmu autíčku na umyvárke Shell, kde vám za 5eur traja chlapy auto zvonku vyleštia, že vyzerá ako nové. Mal som pôvodne v úmysle prespať v lesíku medzi Laganasom a Kalamaki. Boli tu krásne miesta, kde som trocha poškrabal strechu auta. Kedysi na Micine, keď sme boli sami, by to bolo presne to, čo sme hľadali, teraz keď máme Leonarda, tak sa priority trocha zmenili. Na noc sme sa teda vrátili pod náš strom do Laganasu a večer si išli pozrieť panoptikup, ktoré opäť stálo zato.

Pätnásty deň: prejdene autom 261km, čas na ceste v pohybe 3:30hod. trajekt Zakyntos - Kiliny 1:30hod, 33km, 47eur

    Posledný deň na Zakyntose som zaplatil 45eur za potápanie, kde so mnou išla inštruktorka z Argentiny, ktorá cestuje aj s priateľom po svete. Ponor bol celkom pekný, aj keď zažil som už aj krajšie. Potápali sme pri korytnačom ostrove, ale korytnačky sa neukázali. Hlavne som si mal zobrať dlhý oblek, lebo v 20m mi bola v krátkom zima. Po ponore sme ostali ešte na pláži pred potápačským centrom a relaxovali. Pobavili sme sa na Slovenskom turistovi, ktorý na ponuku černochov, ktorý predávajú pletky na pláži reagoval tým, že ukazoval na pásku na ruke. On má všetko Allinclusiv a nič nepotrebuje. Zakyntos sme chceli opustiť posledným trajektom, ktorý išiel o 19.00hod a stál 47eur. Trval 1.15hod a bola to najväčšia z lodí počas tejto dovolenky. Po vylodení sme natankovali plnú nádrž ,lebo sme už boli na rezerve. Celú Kefaloniu a Zakyntos sme spravili na jednu nadrž, čo bolo super lebo na ostrovoch je o 15centov drahšia nafta ako na pevnine. Z Killini vedie rovná cesta až do Patrasu a zaspomínal som si tu na moju prvú cestu Gréckom, ktorá viedla práve touto cestou v opačnom smere pred 20rokmi. Od Patrasu začína nová diaľnica, ktorá nebola na mape ani v Sygicu a len čiastočne v Locuse. Najnovšie mapy som sťahoval pred cestou. Každopádne vďaka za ňu aj ked hneď za mostom v Patrase zaplatite 13,7eur. Chceli sme sa dostať až ku Preveze,  kde sme spali prvú noc pri mory. Vďaka diaľnici sa nám to pohodlne podarilo a prespali sme kúsok od miesta ako prvú noc. Na našom mieste už niekto bol.

Šestnásty den: prejdene autom 1144km, čas na ceste v pohybe 11:30hod

Ráno sme sa nahý vykúpali na ľudoprázdnej pláži, pokorčulovali po ceste okolo mora a po obede vyrazili smer Thessaloniky. Tentoraz som sa už nedržal navigácie, ale značiek a po novej diaľnici ktorá mi o hodinu skrátili cestu sme míňali jeden kilometer za druhým. Jediné čo ma tu znervozňovalo boli tunely, ktoré sme prechádzali aj cestou sem. Grecko - Macedonske hranice sme prešli hladko. Aby mi niekto hore schladil moje nadšenie z toho, ako ľahko plynula cesta, tak som pri zastávke na benzínke zistil, že ľavá zadná pneumatika je mäkká. Najprv som si myslel že povolila tá opravovaná diera ale nebolo to tak. Defekt som mal naposledy asi pred desiatimi rokmi a počas tejto dovolenky dva a na tej istej pneu? Kedže som videl v Sami ako sa to robí, tak som si ho opravil sám, presne tak ako chlapík na Kefalonii. No asi nie presne tak, lebo po 150km bola guma zase mäkká a ja som navyše zistil, že som stratil jednu šróbu na kolese, čo by bol ten menší problém, ale že jednu nedokážem povoliť. Presúval som sa teda od benzínky ku benzínke a každých 30km gumu dofukoval , až kým som na jednej benzínke nenašiel servis, kde mi mocný chlap šróbu povolil. Bolo už po polnoci a mal som 15km do maďarska, takže som sa rozhodol prejsť hranice. Myslel som, že v noci budú prázdne. Bohužiaľ pohár horkosti ešte nebol dopitý, takže som na hraniciach stvrdol viac ako pol hodiny a na najbližšiu benzínku som došiel skoro na ráfiku.

Sedemnásty den: prejdene autom 439km, čas na ceste v pohybe 5:00hod.

   Ráno som gumu vymenil rýchlo ako chlapci od formule, lebo sa schyľovalo k búrke a vyrazili sme na posledných 400km. V lejaku to šlo pomaly a navyše mi prestal fungovať tempomat. Dúfam, že kvôli tomu ,že boli na poháňanej náprave rôzne kolesá a že bude všetko v poriadku po výmene pneu. Objednal som všetky štyri nové. Staré už majú život za sebou, čo mi jasne naznačili. Pohár horkosti sme si dopili do dna tesne pred Ružomberkom, keď 10km pred domom zrazu pred nami kolóna a Waze mi zahlásil, že to nieje na desať minút. Rozhodli sme sa to obisť aj keď to bola 40km obchádzka cez Osadu a Lupču po zlej ceste a riskovali sme prerazenie ďalšej pneu. Našťastie to už sa nestalo a okolo štvrtej sme dorazili domov.

Celkovo prejazdených:
3967km autom za 61:30hod priemernou rychlosťou 64km/h
146km na lodiach za 12:00hod priem.rychlostou 18km/h
Celkovo za palivo: 380eur
Celkovo mýta: 47eur
Celkovo trajekty: 157eur
priemerna spotreba auta 9,2litrov/100km