Camper dodávkou po svete: Východné Slovensko

Mapa je aktívna, takže sa s ňou dá pracovať. Sú tam aj zaujímavé miesta, ktoré sme nestihli pozrieť.

Celá trasa: 1017km vrátane prechádzok pešo.

Hranice sú stále zatvorené, naše spoznávanie Slovenska pokračuje na východnom Slovensku. Stred východu sme si už prešli v minulosti ešte na Mitsubishi (čítaj tu), takže tentokrát sme obišli východ po hraniciach s Maďarskom, Ukrajinou a Poľskom. Naši parťáci z cesty po západnom Slovensku (čítaj tu) nemohli ísť s nami, ale absolvujeme spolu ďalšiu cestu stredným Slovenskom, takže nás sledujte.

Cesta začala smerom na Poprad a zastavili sme sa v Liptovskom Hradku pozriet miestny zámoček. Je tu veľmi pekné prostredie a dá sa vyjsť na skalu nad zámkom, odkiaľ je krásny výhľad na okolie a Tatry v pozadí. Zrýchleným presunom po diaľnici, sme sa dostali do Popradu a dole smerom na Vernár. Po ceste sme sa zastavili pri lome Kvetnica, kde miestny potápačský klub pripavuje veľké rekonštrukcie, aby fungoval ako potápačská základňa, aj ako oddychová zóna. Projekt vyzerá pekne, ale kedy a či bude zrealizovaný sa uvidí. Každopádne sme si lom obišli dookola, deti pohádzali asi milion skál do vody a pokračovali sme v ceste. Zastavili sme sa pri Chmarošskom viadukte a spravili pár fotiek, ktoré ešte určite nikto nemá. 😀 Je to veľká a veľmi pekná stavba. Ďalšia zastávka Muránska planina, alebo skôr Syslovisko pod ňou. Je to veľká lúka, na ktorej žije aktuálne okolo 1000 sysľov. Pred pár rokmi ich tu bolo len 12kusov, ale podarilo sa ich tu zachrániť. Lúka je ohradená, aby tam nevstupovali ľudia a na kraji sú lavičky, kde si môžete sadnúť a kŕmiť ich. Prídu až priamo ku vám a zoberú si z ruky, čo im dáte. Na vstupe k lúke je malý stánok, kde predávajú piškóty. Ja odporúčam, doneste si jablká alebo mrkvu. Jabĺčka im veľmi chutili a Elizabet pišťala od štastia a chcela ich naháňať. Nakoniec si nechala vysvetliť, že prídu za ňou a bol kľud. Prespali sme na parkovisku pri lúke a v noci bola nádherná hviezdna obloha, bez svetelného smogu.

Po zobudení sa deti nevedeli dočkať, kedy pôjdeme zase k syslom. Po raňajkách sme tam teda išli behom. Detské oči svietili od šťastia a tak sme sa tu ešte hodinu zdržali. Čakal nás krátky presun do obce Magnezitovce, kde je fabrika na spracovanie magnezitu a nikdy nepoužívaný vlakový tunel, ktorým prejdete z BB kraja do KE kraja. Tunel má 2,5km a je veľmi pekne udržiavaný a čistý. Zobrali sme baterky a za 45min sme ho prešli až do Slavošoviec. Na konci tunela je spravené pekné ihrisko pre deti v štýle Dobšinského rozprávok. Boli sme tu sami a deti sa vyhrali. Cesta naspäť už bola nudné šlapanie tmou, ale ten zážitok zato stojí. Na strane Magnezitoviec je spravený prístrešok ,kde sme si ugrilovali klobásky a po jedle sme sa vybrali k Aragonitovej jaskyni. Podľa googlu mala byť otvorená. Hmmm nebola. Covid 19 ešte stále úraduje. 😖Všetky dedinky v tejto oblasti sú asi obývané len cigánmi, lebo iných ľudí sme tu nevideli. Vybrali sme sa teda pozrieť vodnú nádrž Teplý Vrch. Rodičia nám o nej rozprávali, že je tam najteplejšia voda na Slovensku a že je tam pekne. Neverte rodičom všetko. 😁 Polovica nádrže je obohnaná súkromnými pozemkami, camping ešte zavretý a k vode sa v podstate ani nedá dostať. Okrúžili sme to dookola a sklamaní, odišli smer jaskyňa Domica. Hmmm, rovnako zavretá, opustená a vyzerá to tu ako po útoku zombie. Rýchlo preč. Vďaka zbytočnej zachádzke na Teplý vrch,sme len prešli okolo Betliara a Krásnej Hôrky. Aj tak by boli zavreté. Radšej sme sa zastavili pri vodopáde v dedinke Hrhov. Je veľmi pekný a pripomína nám vodopád na Lúčkach pri Ružomberku. Okolie je krásne udržiavané a určite to stojí za zastavenie sa. Pri Hrhovskom rybníku sme našli vedľa vyhliadkovej veže perfektné miesto na prespanie. Večera pri gíčovom západe slnka nemala chybu.

V noci okolo tretej sa spustil veľmi silný vietor. Nemal som chuť testovať, koľko znesie zdvýhačka pri bočnom nápore, takže sme sa presunuli na parkovisko pri Zádieľskej doline, kde sme boli v závetrí. Po raňajkách sme si prešli polovičku doliny, ktorá je veľmi peknou a nenáročnou prechádzkou. Kúsok odtiaľ sa nachádzajú Hájske vodopády. Je ich dokopy desať, ale spodné sú malé. My sme zamierili rovno k tým väčším, ktoré majú cca. 6m. Je to opäť ľahká prechádzka a niektoré vodopády pripomínajú Plitvické jazerá, ktoré sme v minulosti navštívili. (pozri tu) Samozrejme v menšom. 😂 Pri poslednom vodopáde je prístrešok, kde sme uvarili obed a cestou dole v dedinke doplnili vodu z prameňa. Miesta, kde sme dopĺňali vodu, nájdete v mape. Počas celého týždňa sme nekúpili ani liter vody na pitie. Pri spomienke na beduínov v Maroku (čítaj tu) sme si uvedomili, aké šťastie je, že máme na Slovensku toľko vody. Cesta viedla do Košíc. Prvá myšlienka bola, že deťom a Veronike ukážem námestie a historické centrum, ale Elizabet zaspala, takže sme si z auta pozreli iba Luník IX.😁 Tiež kultúrna pamiatka, len by som sa asi bál, tu otvoriť okno na aute. Nemám nič proti cigáňom, ale právny systém, ktorý im beztrestne takéto niečo umožní asi nieje v poriadku. V okolí KE som mal naplánované aj tri rozhľadne, ale spiaca princezná tieto plány zrušila a čakať, kým sa zobudí, sa nám nechcelo. Po stretnutí s kolegom, ktorý bol práve v KE, sme chceli pokračovať smer Zemplínska Šírava. Kolega mi odporučil, že Vinné jazero bude lepšia voľba, takže sme sa nechali prehovoriť. Jazero je kúsok od Šíravy a je tu krásne. Camping ešte nieje otvorený, ale po dohode, nebol problém prespať priamo pri jazere. Jediné, čo sme museli slúbiť, že nebudeme rozkladať stoličky. Najedli sme sa v miestnej reštaurácií a dal som si po x-rokoch langoš, ktorý bol výborný. Jazero sme obehli na kolobežkách, ktoré nosíme stále so sebou a uložili sme sa spať opäť pri gíčovom západe slnka. Najkrajšie západy slnka na Slovensku sme zažili na východe... 😁

Ráno sme sa vybrali na Viniansky hrad. Trochu sme poblúdili a po príchode na hrad nám vysvetlil pán, ktorý tu riadi rekonštrukciu hradu, že je to Michalovský hrad alebo Hrad nad Vinnym. Z hradu je nádherný výhľad na okolie. Samotný hrad bude veľmi pekný, keď ho zrekonštruujú. Dole pod hradom sme si dali obed a Veronika si sadla na misku s polievkou, ktorú rozliala po celej zadnej sedačke. Poťah, ktorý tam presne pre tieto prípady máme, sme očistili a zavesili pod nosič, kde za nami vial ako vlajka, aby obschol. Zastavili sme sa na chvíľu pri Zemplínskej Šírave, kde sa to od mojej poslednej návštevy pred pár rokmi, začína opäť zmáhať. Aspoň teda na prvý pohľad, lebo sme tam boli ešte pred začiatkom sezóny. Cesta viedla k Morskému oku, ale Elizabet opäť zaspala a Leonarda po rannej prechádzke ku hradu boleli nohy. Ostal teda strážiť Elizabet v aute a my sme s Veronikou vybehli k Morskému oku. Výraz vybehli nieje vôbec prehnaný. 😁 Pôvodná myšlienka bola, že sa pôjdeme pozrieť aj na Sninský kameň, ale keď sme ho od jazera videli, tak sme pochopili, že dnes nie. Morské Oko je veľmi pekné a chcelo by to tu viac času. Každopádne my sme chceli ešte v ten deň doraziť ku kameňolomu v Beňatine a ten bol až na Ukrajinských hraniciach. Tabuľky pod názvami obci sa plynule zmenili z maďarských na azbukou písané názvy a k lomu, sme dorazili akurát, aby sme si pozreli daľší gíčový západ slnka, pri prechádke okolo lomu. Je to tu nádherne vybudované. Zábradlia, schodíky, vyhliadková lávka, ktorá sa ešte dokončuje, takže sa na ňu nesmie vojsť. Prístrešok vás víta v lome a tak sme si tam spravili večeru a priamo pri ňom aj prespali. Úsmevná bola otázka cyklistu, ktorý šiel okolo. "To ste sem prišli až z Ružomberka? " Ľudia sú tu veľmi sympatickí a dedinky v okolí su veľmi čisté. Krajina nádherná a ide z nej pokoj. Počas toho ako sme tu stál, sem prišlo asi desať aut s mladými párikmi, takže je to asi obľúbené miesto zaľúbených. Bohužial asi aj miesto na nejaké oslavy, kedže sme v okolí našli zopár fliaš z alkoholu. Zobrali sme ich a následne vyhodili do kontajnera.

Ráno sme pokračovali smerom na západ, kedže lom bol naším najvýchodnejším bodom cesty. Zastavili sme sa pri drevenom kostolíku v obci Inovce a ostatné kostolíky sme sledovali len z auta. Je ich tu veľa a sú v dobrom stave. Zastavili sme sa pri jazere Starina a pozreli si ho z vyhliadky, čo je nad cestou. Nad Sninou som našiel pri rieke krásnu lúku, kde sme sa v pokoji naobedovali a po ceste sme našli studňu z roku 1888. Nabrali sme vodu a pokračovali až na Duklu. Je tu pamätník padlých vojakov. Odohrala sa tu najväčšia horská bitka druhej svetovej vojny a celé miesto je veľmi dôstojnou pripomienkou týchto bojov. V okolí sú vystavené delá, lietadlo a tank. Trocha mi chýbala nejaká tabuľa, kde by sa o tom niečo písalo. Našťastie ujo Google nám pomohol a prečítali sme si niečo z históri, na ktorú by sa nemalo zabudnúť. Ďalšou zastávkou bola zrúcanina hradu Zborov. Na ceste k hradu vám tabuľa ponúkne dve trasy. Kratšia je strmšia, ale to nám nevadí.... 😓 skoro som tu dušu vypľul s Elizabet na pleciach. Chodte radšej dlhšou. Táto skratka nieje dobrý nápad. Hrad určite za tú námahu stojí a bol som milo prekvapený, že aj tu sa rekonštruuje. Hrady máme na Slovensku krásne a treba sa o ne starať. Je to naše dedičstvo. Od hradu sme zamierili do Bardejovských kúpeľov, ale opäť nás zastavili zákazy, na ktoré sme alergickí. Ja som tu už bol a Veronika povedala, že rovnako ako v Košiciach nieje zvedavá na mesto a ľudí v rúškach, takže sme sa pobrali preč. Kúsok za Bardejovom som našiel pri rieke pekné miesto na prespanie, aj keď musím priznať, že miestni cigáni, ktorí tu opekali pri ohníku, mali krajšie miesto. Hold domáci. 😉

Ráno sme sa presunuli do Starej Ľubovne. Ľubovniansky hrad a jeho okolie je fantastické miesto pre rodiny s deťmi. Samotný hrad sme si pozreli len zvonku, lebo som nemal chuť sa tam prechádzať s rúškom. Elizabet začala štrajkovať, tak ostala s Veronikou v aute a ja s Leonardom sme si pozreli vojenské múzeum. Som pacifista, ale musím uznať, že je pekne spravené a prejsť sa výkopom a popod bojové vozidlo pechoty, bol pre Leonarda zážitok. Pod hradom sa nachádza aj skanzen a indiánska osada, kde si Leonard zastrieľal z kuše a luku. Elizabet nakŕmila zajačiky a pišťala pri pohľade na páva. Obed sme si dali v miestnej reštaurácií a pokračovali smer Vyšné Ružbachy. Tu sa Leonard okúpal v krátery, kde je celoročne osemnásť stupňová voda. Rozprávali sme sa tu s jednou domácou a tá nám odporučila Jarabinský prielom. Bol síce smerom naspäť k Ľubovni, ale stál zato. Bola to prechádzka, ktorú Leonard prespal v aute, lebo ho zmohla studená voda, ale je to nenáročná túra, ktorú by zvládli aj menšie deti.